Na Pobaltie som sa, po dlhom plánovaní, vybrala predvlani v auguste. Sama a autobusom. 10 dní som behala bludiskami starých ulíc v 3 metropolách a pátrala i po miestach, o ktorých sa v bedekroch veľa nepíše. Po nekonečnej ceste, akčnom dni vo Vilniuse a druhej noci v autobuse ma privítal Tallin. Ten som opustila, aby som preskúmala poslednú perlu Pobaltia.

• Autobusom po Pobaltí - 1. časť - Na skok, pivo a polievku do Vilniusu
• Autobusom po Pobaltí - 2. časť - Tallin 2 dni a 4 tváre jedného mesta
  

5. deň - Upršaný Kadriorg a Riga, ktorá šokovala

Posledné ráno v Talline. Slnko a teplo vystriedal lejak. Radšej by som posteľ opustila až poobede, kedy mi odchádzal autobus do Rigy, no to by bola škoda. Vyrazila som radšej do ulíc. Historickému centru, ktoré som obišla celé asi trikrát, som venovala ešte pár momentov. Pohodovým tempom som prešla pri nepreniknuteľných múroch. Užívala som si poloprázdne mesto, ktoré malo v daždi zase inú atmosféru.

Túžba vidieť niečo nové ma prinútila ísť smer Kadriog. Tichá a zelená štvrť je kúsok pešo od dláždeného labyrintu, no prechádzkové počasie nebolo. Naskočila som na autobus, ktorý ma z rýchlo prebúdzajúceho sa centra zobral tam, kde mi spoločnosť robili len veveričky a neúnavní a nepremokaví japonskí turisti.

Vybrala som sa za nimi cestou pod stromami. Míňala a obdivovala som jazierka a fontány. A napokon aj palác Kadriog, ktorého farebné fasády i záhrady ešte viac vynikli v kontraste s čiernou oblohou. Od sprievodcu Japoncov som sa dozvedela, že palác (a verejný park) dal postaviť Peter Veľký. Neskôr k nemu pribudli zdobené drevené domy. A Kadriog sa stal, a ostáva, obľúbené miesto na prechádzku, ale i prestížna adresa. Pýši sa ňou prezident(ka), zahraničné ambasády a pár múzeí.

Tie som obišla. Viac ma lákalo jedlo. Jeho vôňa ma dotiahla do centra na slede a grilovanú rybu, k čomu výborne sadlo posledné tallinské pivo. Viac ako veľký tmavý polliter mi vyrazila dych Riga, kde ma po 4 hodinách v autobuse čakal šok. Stanica vyzerala hrozne. Nepridali jej divní ľudia v okolí. Ani fakt, že bola skoro tma. Ešteže môj hostel bol neďaleko, priamo v centre. Našla som ho rýchlo a už som ho v ten večer neopustila.

6. deň – Riga, ktorá prekvapila

Nasledujúce ráno mi Riga ukázala krajšiu tvár. Už vo dverách som prišla na to, že mesto, zapísané do zoznamu UNESCO, má historické i prírodné poklady. Pozdĺž jednej z hlavných ulíc, Aspazijas Bulvaris, sa tiahlo kusisko zelene. V diaľke sa leskla rieka, predelená malými mostami. V tieni vysokých stromov sa „motali" kačice a ľudia, ktorí si užívali ranný beh.

Uprostred zeleného mora som objavila námestie. Jeho kráľovná, litovská „Socha slobody", tu „postáva", spolu so svojou strážou, na počesť vojakom, ktorí padli v boji za nezávislosť. Išla by som ju pozdraviť, ale ponáhľala som sa na Free walking tour. Stihla som akurát preletieť ulicou Kalku Iela, kde bola výzva nezastavovať pri honosných a fotogenických budovách.

V uliciach starého mesta narazíš na pamiatky, koňa, medvede...

Fotoaparát som vytiahla až tam, kde sa stretávala skupina. Vedľa kostola a koňa s ťažkým osudom. Pred pár rokmi totiž Rigu postihla recesia. Pád cien prilákal „lacných" a zábavy chtivých turistov. Chodili sa lúčiť so slobodou, robiť bordel a liezť na chudáka koňa. Zimný pokus o nahú fotku vyústil primrznutím „niečoho o niečo" a záchrannou operáciou. Jej video ešte možno nájdeš na internete.

Takýmito historkami nás privítal sprievodca, ktorý sa „ospravedlňoval" za počasie. To vymýšľalo celý deň. Aspoň bolo menej ľudí. Bludisko plné farebných domov mesta menšieho ako Bratislava sme začali objavovať od miesta, ktoré sme mali pod nosom. Od stredovekého kostola Sv. Petra, najvýznamnejšej pamiatky v Rige. Dohliada na ňu z výšky asi 123 metrov. Stojí v srdci starého mesta, z ktorého každým smerom vybieha nejaká ulička.

V ich spleti sme narazili na starú synagógu, jedinú, čo prežila 2. sv. vojnu a stále funguje. Na pozostatky mestského opevnenia i na 3 bratov. 3 kamenné domy, najstaršie v Rige. Vyrástli medzi 15. a 17. storočím, každý inokedy. Preto majú rozdielne štýly. Spoločná je ich „malosť" a úzkosť, menšie okná. To všetko pomohlo znížiť vysoké stavebné náklady tých čias.

Od nich sme prešli k muzikantom z Brém, ktorí nás, bez koncertu, nechali prejsť na Radničné námestie. K najznámejšej budove Rigy, k domu Čiernohlavcov. Sprievodca ju nazval krásny falzifikát. Rozprávkovú stavbu poškodili počas 2. sv. vojny. A neskôr ju Sovieti dorazili tak, že sa nedala zrekonštruovať. Preto ju postavili nanovo, podľa pôvodných plánov.

O pár ulíc ďalej nás zaujala Rižská katedrála. Najväčšia kresťanská stavba Pobaltia s kohútom na streche je románsko-gotickým mixom. Na pohľad obyčajná budova z blízka vyzerá, akoby sa prepadala. Je totiž postavená na vyvýšenine, so základmi pod úrovňou ulíc. Stojí na najväčšom námestí starého mesta, ktoré v čase mojej návštevy okupovali medvede. Do pamäti sa mi vrylo aj námestie Livu. Svedčí mu architektúra jeho budov, veľký park v strede, remeselný trh i letná pivná záhrada. Vyzerá ako pohľadnica.

...a Sherlocka Holmesa

Na tú sa raz možno dostane i Sherlock Holmes. Séria príbehov o tomto detektívovi, jej sovietska verzia Igora Maslennikova, sa tu, na ulici Mazā Monētu, natáčala. U Sovietov bola kniha veľmi obľúbená a „museli" ju sfilmovať. Po svojom. Vďaka tomu sa Riga dostala na filmovú mapu. Pomohol jej i „západný look".

Nadobudla ho vďaka vplyvu západných mocností, pod ktorých nadvládu patrila. Preto sa tu dodnes natáčajú, napríklad, kórejské filmy zo západného prostredia. Je predsa lacnejšie prenajať si ulicu v Rige ako v Londýne. Známy detektív je tu ale najpopulárnejší. Na ulici vyrástol Art Hotel Sherlock, ktorý má v pláne postaviť mu sochu. Skoro ako na skutočnej Baker Street.

Môj plán bol návrat ku koňovi, kde začínala alternatívna tour. Zaviedla ma na druhý breh rieky Daugava, do štvrte Maskavas, ktorá sa mi tak páčila, že som sa rozhodla venovať jej takmer celý ďalší deň. Super prehliadka končila pri budove opery, pri parku Vermanes, kde nás sprievodca upozornil na oplotené stromy. Kvôli bobrom. Pár rokov dozadu ich skúsili pochytať a vypustiť do voľnej prírody, no niekoľko tvrdohlavých ostalo. Nechytaj ich, ak nechceš byť v novinách ako turista, ktorému sa zvieratko zahryzlo do nohy. Aby som ja do nohy nikomu nehrýzla, konečne som sa vybrala objaviť čaro čerstvej lotyšskej kuchyne.

Po jedle som sa už len "nezáväzne" motala mestom. Znovu som sa vrátila na miesta, kde sa mi páčilo najviac. A objavila aj nové. Ako Hrad Riga, dnes prezidentský palác. Kedysi bol súčasťou mestského opevnenia a jeho námestie sa využívalo na vojenské cvičenia. Dnes je ideálne na príjemnú prechádzku. Keď som ho opúšťala, už sa pomaly stmievalo. Ale nezdalo sa, že by sa Riga chystala stíchnuť. A zhasnúť. Ulice večerného mesta boli krásne vysvietené.

Dostalo ma, ešte viac ako cez deň, Radničné námestie a Dom Čiernohlavcov. Zamierila som aj k rieke Daugava, kde pútal pozornosť osvetlený most. A ďalší „hrad" Rigy. Futuristická budova Lotyšskej národnej knižnice hneď za riekou v modernej časti. Od nej ma ulice, stále plné ľudí, viedli „domov". Ešte predtým ma ale terasy reštaurácií a pivárne, ktorých je v centre snáď milión, zlákali na jedno pobaltské orosené.

Autor a foto: Jana Kristeková
Web: https://lodouposvete.sk/