Deň za dňom rovnaký, dlhšia dovolenka v nedohľadne. Dobrá správa! Niekedy stačí naozaj málo. Napríklad intenzívne štyri jarné dni na rozkvitnutom ostrove. Malý únik z reality, počas ktorého si ostatní ani nevšimnú, že ste niekam odišli.

Letisko Alghero, Sardínia. Vďaka skvelému priamemu spojeniu sme na ostrove pristáli už o dve hodiny. Požičiavame si auto, z ktorého sa vykľula tá najmenšia biela fiatka a parkujeme asi desať minút od letiska, pretože vidíme more!

Takýchto zastávok a odbočení bolo na našej ceste Sardíniou s nejasným plánom veľmi veľa. Vzali sme to pozdĺž mora smerom na juh, do mestečka Bosa. Cesta začala stúpať, zákruty boli čoraz ostrejšie a z fiatky sa nám naskytali božské výhľady. Pohorie, cez ktoré sme prechádzali bolo celé zelené, všetko pučalo, kvitli tu divoké kvety všetkých farieb. Z jednej strany nádherná príroda, z druhej útesy a more. Dovolenkovú prímorskú atmosféru nám dotvárali hity rádia Itália. Vždy, keď sme si dali vyhliadkovú pauzu, priam nás opantal morský vietor s nádhernou vôňou lúčnych kvetov.

Najlepšia pizza je v Bosa

Čarovné malé mesto Bosa v údolí s farebnými domami na kopci malo úzke ulice so schodiskami so zemou vydláždenou okruhliakmi. Gastro hitom mestečka bola pizza do ruky z Pizzerie CossuGiovanni Keď sme zbadali ten dlhý rad na pizzu čakajúcich miestnych Bosačanov, pochopili sme, že to čo sa hovorí o najlepšej pizze do ruky v celej Sardínii, bude asi naozaj. Nie je to ani reštaurácia, len taký výklenok, kde si počkáte v dlhom rade na to, aby ste si objednali, vzápätí s lístkom zase čakáte, kým vám pizzu upečú, a potom ju zjete napríklad na múriku výkladu obchodu oproti. Tomáš s chuťou konverzovať si zlámanou pripravenou frázou vypýtal najpopulárnejšiu vegetariánsku verziu a bola to pizza s baklažánom a gorgonzolou. Och, čerstvá pizza do ruky zabalená do mastného papiera v malom ospalom ostrovnom mestečku, chcem ťa opäť!

Bývali sme v B&B u Giuseppeho a Katji v typickom úzkom vysokom farebnom 250 ročnom dome. Raňajky podávali na nádhernej terase, s výhľadom na celé mesto a more v diaľke. Ako nám Giuseppe chystal kávu, pýtame sa ho, kam by nám odporučil ísť. On, že do mestečka Cabras.

Cestou vo fiatke sa mi vôbec nedalo čítať, pretože sme neustále zastavovali kvôli nejakej krásnej vyhliadke. Objavili sme napríklad krásnu pláž v zálive Spiagga Santa Caterina di Pittinuri, neskôr na pláži Spiagga Putzu Idu sme si v stánku kúpili panini a víno a sledovali kitesurferov, ktorým to len tak svišťalo po stabilnom morskom vetre. Poobede sme dorazili do Giuseppeho tipu - Cabras. A v tom meste, akokoľvek sme hľadali...nebolo nič. Ruch bol jedine pri zmrzlinárni.

Na sardínskom vidieku

Naše objavovanie Sardínie pokračovalo ďalej trasou smerom na východ do neveľmi osídlených častí, mali sme tam objednané ubytovanie u Miriam cez stránku agriturismo.it. Trasa sardínskym vnútrozemím bola samá zákruta, vinohrady a rozkvitnuté vlčie maky. Keď tu zrazu nám cestou skrížila slávnosť v dedinke Ortueri. Na pódiu hral harmonikár a dole tancovalo niekoľko miestnych obyvateľov veľmi zvláštny lokálny tanec. O dedinu vyššie, konkrétne v Sorgono to však žilo ešte omnoho viac. Pri ceste v rade parkovali traktory ozdobené kvetmi a palmovými listami. Dav Sorgončanov sa usmieval, tancoval a všetci pili víno alebo jedli koláče. Poháriky dopĺňali roztrúsení muži s demižónmi. Ako jediní cudzí sme vzbudili pozornosť, a hneď nás ponúkli miestnymi špecialitami. Pristúpil k nám mladý kňaz, jeden z najkrajších Talianov akého som kedy videla! A vysvetlil, že v Sorgone práve oslavujú svätého Izidora, patróna poľnohospodárov. Ak sme tomu teda správne rozumeli.

Do cieľového agriturisma sme prišli v dobrej nálade a vo veľkom časovom sklze. Keďže išlo naozaj o samotu v lesoch, s domácou Miriam sme sa dohodli, že sa stretneme na pumpe v neďalekej Tonare. Po chvíli dorazila asi 60-ročná pani v zástere ako inak – na fiatke. Až neskôr na mieste sme zistili, odbehla od páriku Holanďanov, ktorým práve podávala večeru. V Taliansku to už tak býva - posadila nás rovno k nim, aby sme mohli konverzovať. Holanďania boli na samote u Miriam už tretí deň a veľmi sa nám potešili. Počas večere sa rozhovorili a vysvitlo, že s Miriam predchádzajúci večer pozerali Eurovíziu. Miriam ako veľký fanúšik talianskej speváčky, koniec vystúpenia každého, kto sa jej nepozdával, okomentovala ľahostajným a mierne arogantným „ciaaaoooo.." Holanďania nevedeli ani slovo po taliansky, Miriam podobne nič po anglicky.

Miriam v kuchyni pomáhala kamarátka a pripravili nám úžasnú večeru. Agriturismo strážili tri psy, ktoré často brechali na premnožených diviakov. Holanďania počas svojho pobytu videli vraj „v tejto divočine" dve diviačie rodinky. Ráno sme na záhrade našli kus srsti a nejaké kosti, ale nikto tomu nevenoval pozornosť. Miriam nás vybozkávala a poprosila, aby sme jej poslali pohľadnicu zo Slovenska. Bože, musíme ju poslať.

Kvantá viniča, rozkvitnuté lúky a čmeliaky

Naša cesta pokračovala krásnymi neobývanými územiami, ktoré opäť lemovali vinohrady. Perfektný vzduch, bzukot včiel a čmeliakov... Vzhľadom na tie kvantá viniča, nás čoraz nástojčivejšie lákala degustácia miestnych vín, a na tú sme natrafili v mestečku Mamoiada. Perfektný výklad a vínne vzorky sme dostali v rodinnom vinárstve GiuseppeSedilesu. Zaklopali sme viac-menej náhodne a totálne neohlásene a veľmi milá, do rodiny vinárov vydatáElisabetta, sa nám venovala viac než dve hodiny.

Typickým sardínskym vínom je Cannonau, typickým chlebom je krehučký lámavý pane Carasau. Sardínia je známa aj ovčím syrom Casumarzu. Poznáte ho? My sme chuť naň zatiaľ nenabrali. Po degustácii vína sa prechádzame po mestečku a jeho okolí a dozvedáme sa, že je preslávené aj mystickým karnevalovým sprievodom mužov v maskách v tmavom oblečení s kravskými zvoncami na chrbte, ktorí sa ulicami mesta pohybujú zvláštnym skokom, pri ktorom sa zvonce rozozvučia až v trochu strašidelnom rytme.

Je to jasné, sme do Sardínie. Fiatkou pokračujeme do Sassari. Schádzame z kopcov, opäť nekonečné zákruty. Radšej si robíme prestávku v neďalekej Oliene, v bare pri ceste si objednávame niečo malé na jedenie. Bar stíchne, v vzápätí nám na stole pristanú dva poháriky vína a z barových stoličiek na nás kývajú štamgasti. Bože akoby toho vína nebolo dosť! Chceme ich aj my pozvať, ale to teraz v žiadnom prípade neprijímajú,vraj až keď budú pre zmenu oni na Slovensku. Bonusovo nám čašníčka Valeria na záver ešte priniesla dve espressá. Že na cestu. Celá konverzácia je ako väčšinu týchto dní - oni v taliančine, my v angličtine, niekedy na nich dokonca hovoríme po slovensky. Je to jasné, sme do Sardínie.

Poslednú noc sme ostali v Sassari, v druhom najväčšom sardínskom meste, o ktoré sa pobil nejeden dobyvateľ. Bývali sme u úžasných ľudí Alessandra a Maddaleny v krásne tradične zariadenom dome. V záhrade si dokonca vybudovali repliku typického kamenného sardínskeho pastierskeho domu, ktorý budú v lete prenajímať. Slávnostnú a úžasnú poslednú sardínsku večeru sme si dali blízko hlavného námestia, v Pizzerii Montecristo.

Náš intenzívny sardínsky štyri dni trvajúci výlet skončil tam, kde začínal, v Alghero. Už klasicky, bez ohľadu na dĺžku výletu, sme sa nejak pochytili, a tak sme sa na pár hodín pre istotu rozdelili. Obaja sme nezávisle od seba stretli Holanďanov od Miriam a nakoniec sme na seba v kamenných uličkách starého mesta náhodne narazili aj my dvaja. Centrum Alghera nie je zas tak veľké.

Tento výlet nebol o spoznávaní turistických atrakcií. Skôr sa podobal na putovanie a príjemné náhodné spoznávanie rozkvitnutého ostrova a jeho milých a veselých obyvateľov. Bella Sardinia!

Katarína Géčová

píše s radosťou o objavených cestovateľských čerešničkách zo Slovenska aj zo sveta na https://www.facebook.com/ceresne.na.mape a blogu www.ceresne.com