Nórske súostrovie Lofoty tvorí vyše 80 ostrovov. Ležia na pobreží Atlantiku medzi 67. a 68. stupňom severnej šírky, približne 100 až 300 km severne od polárneho kruhu. Žije tu 24 tisíc obyvateľov, ktorí sú roztrúsení v malých mestečkách a dedinkách pozdľž pobrežia. Živia sa najmä rybolovom a veľkú úlohu v posledných desaťročiach zohral turizmus. O Lofotoch sa hovorí, že sú najkrajšou časťou Nórska a dedinka Reine bola zaradená medzi najkrajšie na svete.
Nemôžem si pômocť, najradšej mám zimu, a preto sme sa vybrali na Lofoty v marci. Ukázalo sa to ako trochu extrémny nápad. Ak sa sem chystáte prvýkrát, odporúčam radšej letné mesiace, ale polárna zima má predsa len niečo do seba.
Dostať sa sem nie je až taký problém ako by sa zdalo. Z Viedne lieta Norwegian air a s jedným prestupom v Osle ste v Bodø alebo Narviku za 5-6 hodín. Do Bodø sme doleteli poobede. Mini-letisko je tak blízko mesta, že sme do hostela došli za 30 minút peši. Trošku sme sa zamotali, lebo o 4 poobede bola už úplná tma, ale v najzúfalejšom momente sa pri nás pristavil milý ujo, začal sa vypytovať odkiaľ sme a kam ideme a doviedol nás k nášmu hostelu. Zaujímalo ho ako sa žije na Slovensku a dokonca vedel, že boli u nás pred týždňom voľby.
Na druhý deň nás čakala cesta na ostrovy. Trajekt odchádza v zime z Bodø do Moskenes iba dvakrát denne. V júli a auguste až 6-krát a cesta trvá približne 4 hodiny. Zaplatili sme kartou pri vstupe na loď 20 eur na osobu. Neodporúčam požičiavať si auto ak chcete ísť trajektom, je to zbytočne drahé a auto si môžete požičať priamo na Lofotoch. Toto sa v zime ukázalo ako celkom ťažký oriešok. Na internete bolo informácii veľmi málo, požičovne sú najmä vo väčších mestách ako Leknes a Svolvær, lebo sú tam letiská a v zime je skoro všetko pozatvárané. Nakoniec som natrafila na miestneho týpka, ktorý ako jediný požičiaval autá priamo v Moskenes. Napísala som mu esemesku mesiac pred naším odchodom a dohodli sme sa, že nás bude čakať večer o ôsmej v prístave a mám mu poslať správu, keď budeme na lodi. To bolo všetko, žiadna rezervácia, kreditná karta alebo potvrdenie. Neostávalo nám iné, iba veriť, že tam bude.
Celú cestu loďou husto snežilo. Nevideli sme kam ideme ani či už sme tam. Vystúpili sme do tmy a všadeprítomného zápachu rýb na malom móle s parkoviskom a s nami asi ďalších 20 ľudí. Na každého niekto čakal, ľudia rýchlo nastúpili do áut, trajekt pomaly odchádzal a my sme tam ostali sami stratene stáť celí mokrí. Začala som zúfalo telefonovať nášmu nórskemu ujovi s autom, ktorý našťastie stál za rohom. Odviezol nás k nemu domov – „do kancelárie", kde sme podpísali jeden papier, zaplatili 200 eur za auto, dal nám mapu, informoval nás kde je pumpa a ukázal, ktorým smerom sa dostaneme do Å, kde sme mali objednané 3 noci v guesthouse. Keby sme mali nejaký problém, máme mu zavolať. Dostali sme asi jeho auto, lebo tam mal mandarinku, nejaké doklady a papiere a pred tým ako nám odovzdal kľúče, ešte vyložil z kufra krabicu s rybami. Pýtali sme sa ho, či je tu veľa turistov a povedal, že nie, že v zime sem skoro nikto nechodí, ale v lete má veľmi veľa objednávok a keby sme chceli prísť, máme mu zavolať dostatočne vopred.
Bývali sme v poslednej dedinke na úplnom konci súostrovia, kde končí aj cesta. Domáci boli veľmi milí, poradili nám čo si pozrieť a kam ísť a prosili nás, aby sme nezamykali dom, keď budeme odchádzať von. Na Lofotoch je všetko veľmi blízko a je tu v podstate len jedna cesta - E10, ktorá vedie cez všetky ostrovy až na pevninu. Za 3 dni sme pochodili všetko od Å po Borg, kde je vikingske múzeum. V roku 1986 tam obajili pozostatky najväčšieho vikingského obydlia v Európe. Nóri sú na svoju históriu patrične hrdí a určite sa sem oplatí ísť pozrieť. V lete si možete zaveslovať na vikingskej lodi, v areáli ponúkaju na vyskúšanie kopu hier a aktivít a majú aj zvieratká, aké tu vikingovia chovali už v roku 500.
Ako budete cestovať hore-dolu po ostrovoch, natrafíte na malebné dedinky plné nórskych Rorbu - typické rybárske domčeky trčiace nad vodou obklopené sušiacimi sa rybami, krásne pláže, fjordy, mostíky spájajúce jednotlivé ostrovy a všade okolo sa z vody vypínajú vysočizné hory. V lete sa zvrchu núkajú krásne výhľady. Na turistiku sme si v zimnom období a zlom počasí netrúfli, tak sme sa iba prizerali ako zopár nadšencov surfuje v ľadovom oceáne. Turistov tu v tomto období bolo veľmi málo. Občas sme stretli väčšiu skupinku fotografov polujúcich na najlepší záber a v noci na polárnu žiaru. Premávka takmer žiadna a zazreli sme 2 bielych polárnych zajkov hopkať popri ceste.
Po troch dňoch nášho túlania sa nastal čas na návrat. Trajekt odchádzal okolo 3 poobede a boli sme dohodnutí, že auto vrátime v prístave. Nikto nás tam nečakal, tak som zavolala, čo máme robiť s autom. Povedal mi, že práve teraz nemože, že majú nedelný rodinný obed. Spýtal sa, či sme dotankovali, či bol nejaký problém, ako sa nám páčilo a nech zaparkujeme v prístave a kľúče dáme šoférovi pod koberček. Poďakovali sme, auto sme tam nechali stáť a nastúpili na loď. Cesta späť bolo omnoho krajšia, zapadalo slnko a rozlúčil sa s nami pohľad na celé súotrovie a malé rybárske lodičky hompálajúce sa na vlnách.
Autor a foto: Daniela Nezicova
Web: http://polargirl.strikingly.com/
