Po prebádaní prvého veľkého kalifornského mesta, San Francisca, sme si ako ďalší cieľ našej cesty západo-americkým pobrežím vytýčili južnejšie situované Los Angeles, zvyčajne označované ako "mesto anjelov". Určite ho dobre poznáte predovšetkým ako mesto filmového priemyslu s vysokou koncentráciou rôznorodých umelcov – najčastejšie hudobníkov, producentov ako aj samotných slávnych amerických hercov, ktorých je možné v jeho uliciach stretnúť. V takéto náhodné stretnutie s filmovou hviezdou sme tajne dúfali aj my.

Ako som spomínala v predchádzajúcom článku o San Franciscu, na toto zámorské dobrodružstvo sme sa vydali celkovo šiesti. Keďže sme v tom čase boli chudobnými slovenskými študentmi, tak práve z ekonomických dôvodov sme všetci spolu zdieľali jednu izbu kategorizovanú pôvodne pre štyri osoby. Posledný večer v meste vybudovanom na kopcoch sme strávili na našej izbe, kde sme plánovali a pripravovali sa na raňajší odchod do druhého najväčšieho mesta USA.

Napriek tomu sa náš tretí deň cestovania začal trochu hekticky. Hneď ráno, po niekoľkonásobnom zazvonení budíka, sme sa postupne vykotúľali z postele a rýchlo zhltli raňajky. Ešte s plnými ústami sme v izbe prekračovali jeden druhého, aby sme stihli popchať svoje posledné veci do preplnených kufrov. Medzitým dvaja z našich chlapcov mali za úlohu zaobstarať vhodné auto, ktoré by nás bezpečne dopravilo do mesta slávy. Samozrejme, trasa zo San Francisca do Los Angeles sa dá absolvovať aj verejnou dopravou – autobusom (napr. Megabus), na ktorý nasadnete priamo v centre San Francisca pri Caltrain Station a po siedmich až ôsmich hodinách vystúpite v slnečnom Los Angeles neďaleko Union Station. Treba však myslieť na to, že cesta autobusom je o nejaké dve/tri hodiny dlhšia ako cesta autom a nie vždy môže byť pohodlná či príjemná, nakoľko autobusová doprava je v USA síce najlacnejšia, ale práve z tohto dôvodu ju zvyknú využívať hlavne ľudia z chudobnejších a pochybných pomerov či štvrtí. Ak sa ako turisti rozhodnete pre tento typ prepravy, buďte obozretní!

Keď sa po necelej hodine naši chalani priviezli z autopožičovne na dvoch autách ako páni, my ostatní sme už so všetkou batožinou netrpezlivo stepovali na parkovisku pred hotelom. Tu sa začala tá pravá show. Niekoľko minútové dohadovanie sa kto s kým pôjde v aute a kto bude šofér sa mi zdalo ako večnosť. Ukladanie batožiny do kufrov áut sa tiež ukázalo ako neľahké a dalo nám zabrať. Miestami sme z toho mali pocit, že hráme známu hru Tetris naživo. Chvalabohu, všetko sa zmestilo. Hurááá, nasadať!!! Navigácia nastavená. Vyrážame – hollywoodské hviezdy sú na ceste, Los Angeles teš sa!!!

Šesť hodinová cesta sa nezdala až taká dlhá, ako sme si prvotne mysleli. Zrejme preto, že počas nej sme si užili kopec zábavy. Najzábavnejším bolo vzájomné predbiehanie sa našich dvoch áut po diaľnici, pri ktorom sme si spoza okna ukazovali nielen všelijaké grimasy, ale aj písali krátke odkazy na papier ako napríklad „nas ne dogonyat" a iné podobné hlúposti. Takto nám niekoľko hodín jazdy ubehlo pomerne rýchlo. Samozrejme, časom nás to omrzelo a nakoniec nám neostávalo už nič iné, len si vyspevovať (ešteže sme všetci v aute mali hudobný hluch). Keď sme po dlhšom čase zastavili a vystúpili z auta, aby sme si natiahli stuhnuté svaly a vyprázdnili plné mechúre, vonku nás obliala neskutočná horúčava. Tu sme rázne pocítili sparný južný vzduch. Avšak zastaviť uprostred ničoho v obedňajších hodinách, kde teplota dosahovala vyše dobrých 100 °F (okolo 38 °C) asi nebol ten najlepší nápad. No keď príroda volá, nedá sa inak. Potom sme už len rýchlo naskočili do späť do klimatizovaných áut, dupli na plyn a uháňali priamo do LA.

Nebolo to dlho, keď sme zrazu z diaľky zbadali obrovskú dopravnú tabuľu s označením Los Angeles. Vedeli sme, že už to nemôže byť ďaleko. Ako to však už býva zvykom vo veľkých mestách ani tu sme sa pri príjazde neobišli bez "menšej zápchy". Rad áut stojacich pred nami i za nami v štyroch pruhoch nemal konca kraja. Hodnú chvíľu sme sa dopredu posúvali doslova len po centimetroch. Spoza okien sme sledovali reakcie miestnych ľudí, no prekvapivo, na rozdiel od nás, všetci boli pokojní. Niet sa čomu čudovať, veď takéto cestné zápchy tu majú na dennom poriadku. Dlhé čakanie nám spestroval vzdialený výhľad na stavby vypínajúce sa do neba. Konečne, premávka sa rozprúdila a my sme sa o čosi viac priblížili k epicentru. Následne sa všetky autá roztrúsili každým smerom. Potom nám už nič nebránilo v ceste a tak sme sa rútili smer Inglewood – časť LA, kde sme mali rezervovaný hotel. Počas prejazdu cez mesto som sa kochala pohľadom na panorámu týčiacich sa mrakodrapov. Uchvátili ma aj vysokánske štíhle palmy – také som veru ešte nevidela. Stiahla som malé okienko, aby som to všetko mohla fotoaparátom zvečniť. V tom momente sa začala z nášho auta valiť ohlušujúca hudba. Ňou sme jasne okoliu dávali na známosť náš veľkolepý príchod.

Po takej dlhej ceste sme boli vyčerpaní nielen my, ale aj naše autá. Zastavili sme na najbližšej benzínovej pumpe, že natankujeme. Tankovania sa, ako inak, ujali chalani. Bolo zábavné sledovať ich, ako maturujú nad čerpacím automatom s rôznymi možnými tlačidlami. Vzápätí jeden z kamarátov kričí: „Nevideli ste moje kľúče od auta? Neviem ich nájsť." Takáto správa vždy poteší. Nuž, dali sme sa do hľadania. Keď sa nám ich niekoľko minút nedarilo nájsť, každý začínal byť nervózny. Nakoniec to ale dobre dopadlo a kľúče boli v pravý čas objavené pod sedačkou auta. Vtedy sa nám všetkým uľavilo – nemali sme ani najmenšiu chuť platiť autopožičovni nejaké pokuty. Táto prvá zastávka v meste anjelov teda nebola až taká anjelská. V tom zhone som ani nezbadala, že vedľa nás zaparkovalo akési auto, z ktorého prenikal silný černošský rap. Iba keď z neho zrazu vystúpili poriadne, no zato sporo odeté černošky. Tie nestrácali čas a hneď začali žmurkať a niečo pokrikovať po mojom priateľovi, ktorý nasadal do nášho auta ako posledný. Tak s nimi by som v bitke nemala šancu, pomyslela som si.

Počas nasledujúcich kilometrov sme mali v pláne doraziť do hotela, ktorý bol ako konečný cieľ cesty nastavený v navigácii. Pomaly sa začínalo stmievať a na všetkých postupne padala čoraz väčšia únava. Veľké nadšenie prišlo, keď nám ženský hlas z navigácie oznámil radostnú novinu: „Ste v cieli!" Medzičasom sa úplne zotmelo. Veselo sme vystúpili z auta a začali sa rozhliadať po okolí. Nech sme sa však akokoľvek obzerali do všetkých strán, všade boli len schátrané domy a z diaľky bolo počuť akýsi hluk a krik. Hneď nám došlo, že sme niekde úplne inde. Veď v tejto čiernej diere nebol široko ďaleko žiadny hotel. Ako keby toho v tento deň nebolo málo, ešte sme aj zablúdili. Skleslí sme nasadli späť do áut a uháňali do viac osvetlenej časti. Chalanom sa nejako podarilo nastaviť navigáciu smerom k najbližšiemu hotelu v okolí a pri ňom sme nakoniec aj zastavili. Na tomto mieste sme úspešne zohnali podrobnú mapu Los Angeles a ako tak sa zorientovali. Zistenie, že sme zašli o dosť ďalej, nebolo najmilšie. Nakoľko sme boli z celého dňa totálne vyčerpaní a cesta do nášho hotela nebola práve na skok, zvolalo sa valné zhromaždenie, na ktorom sme schválili, že prvú noc v LA prespíme v autách, aby sme aspoň trochu nabrali síl do ďalšieho spoznávania mesta. Našťastie, neďaleko sa nachádzalo vhodné parkovisko, na ktorom sme odstavili naše cestné tátoše. Chvíľu sme sa nepohodlne mrvili a snažili nájsť tú správnu pozíciu na spanie, až sme sa nakoniec všetci do jedného ponorili ho hlbokého spánku.

Prvé slnečné lúče prenikajúce cez sklo auta nám oznamovali, že sa začína nový deň.Dolámaní sme povyskakovali z áut, dali si rýchlu rannú rozcvičku a potom sme trielili plnou parou vpred do hotela. V priebehu tejto raňajšej trasy sa naše dva autá neplánovane oddelili, keď na semafóroch kamarát riadiaci druhé auto zazmätkoval a nestihol sa zaradiť do správneho pruhu za nás. Spoza okna sme už iba videli blikajúce svetlá policajného auta, ktoré ich zastavilo. Po príjemnom rozhovore s policajtom o tom, že sú turisti a že sa stratili v tomto veľkomeste sa opätovne pripojili k nám. No veď čo by to bol za deň, keby sa nám neprihodilo dačo neočakávané. Následne sme už z niekoľkých metrov videli ako bol vo výške vztýčený stĺp označujúci náš hotel Days Inn. Predsa sme len potrafili živí a zdraví. O tom, čo bolo ďalej a čo sa dialo v meste anjelov sa dozviete v ďalšom článku …

Autor a foto: Petra Sklenková

Predchádzajúce časti

San Francisco – Prvá návšteva amerického veľkomesta
Vždy som túžila vycestovať do Kalifornie. Snívala som o tom už od základnej školy. Vtedy som však ešte ani len netušila, že sa mi to o niekoľko rokov splní. Keď sa mi naskytla prvá príležitosť zažiť Ameriku na vlastnej koži, vidieť tamojší svet a život, hneď som ju využila. San Francisco som navštívila pri mojej prvej ceste do USA, na ktorú som sa však nevydala sama, ale s priateľom a ďalšími štyrmi kamarátmi. Bol to pre nás všetkých úžasný zážitok plný vtipných momentov, na ktoré dodnes spomíname. Ale poďme pekne od začiatku… čítať ďalej…