I. časť: Kuba je mŕtva, nech žije Portoriko!
Personae gratae II. časť.
Ak ste po mojom prvom reporte o Puerto Ricu nadobudli presvedčenie, že sme snáď sopľaví traveleri, srdečne rada vám túto ideu rozbijem. V itinerári sme mali od začiatku tripu tučným písmom vyznačený hadí ostrov Culebra, ktorý sa rozvaľuje na ploche 30 km². Na tak malom území sa dá máločo pohnojiť (aj keď by sa po tom všetkom hodil podstatne šťavnatejší výraz). Kto by však nechcel trpieť ako kôň a nakoniec získať Últimu Virgen (Poslednú Pannu)? Netlačte sa všetci, prosím. Naraz to naozaj nepôjde. Či?
Dylan: z učiteľa exorcista?! Asi by ste radi vedeli, ako sa to ťahalo s tým štrajkom lodnej dopravy, že? Nejako sme túto skutočnosť vytesnili a nekresťansky skoro sme si na druhý deň privstali, aby nás (p)oddaný Dylan transportoval do prístavu Fajardo. Už o 7,00 hod. to tam vyzeralo ako u nás na kožnom – masa blčiaceho národa a škrabáci s limitovaným počtom lístkov. Prosto, lotéria (apropo, o štrajku ani slychu). Medzi šťastlivcami, ktorí neopúšťali mäkký pelech zbytočne, boli aj dvaja milí Slováci. Chvíľu sme mali pocit, že sa Dylan radoval viac ako my (zlatý), no teraz viem, že bol asi/určite rád, že sa nás striasol.
Krátka vsuvka: Po našom príjazde prestala v jeho byte spolupracovať elektrina (tenkrát poprvé), ako doktorand prvýkrát odignoroval doobedňajší blok výučby (chlapi pili celú noc sťa občania Kazašskej republiky) a o pár večerov ďalej si takmer rozrazil papuľku na nepochopiteľnej rovine v kuchyni. Aj sme ho na začiatku vystríhali, že sme asi prekliati (smial sa), no asi sa už nesmeje a doteraz po nás vymetá kúty. Koniec vsuvky.
Začiatok autentickej plavby. „Kándes“ z motora ako nikdy. Tvárime sa, že sme šťastní. Vedľa nás sa škeria dve kočky z Kuvajtu (!), ktorým los padres zmenežovali celkom fajn prázdniny (stále sa tvárime, že sme šťastní). A teraz ma ukameňujte za lož, ktorej som sa na vás dopustila pri farbistom líčení pláží Costa Dorada a spol. Až tu bolo more TYRKYSOVÉ. Skoro som sa rozrevala, veď tie exotické kalendáre, visiace na cudzích toaletách, nie sú podvrh! Viete vôbec, ako takéto odhalenie pohne s dušou dievky mestského typu? A viete vôbec, čo je to temer oslepnúť z piesočnej beloby? Neviete? No a čo! Raz sa to určite dozviete z fotiek svojich deťúrencov, keď im „booknete“ vakácie tohto ladenia.
S roztrasenými nohami sme po hodine dobyli pevninu a už nás honili premotivovaní taxikári. Lenže! Náš tropický hotel Kokomo bol „inštalovaný“ priamo v prístave (sorry, chlapci) a verte či nie, rezervovali sme si v ňom chyžu s predstihom 2 týždňov! Byrokratické nevyhnutnosti (65 $/noc/2 kusy) sme doťahovali s Amíkom z Denveru, ktorý sem prikvitol pred desiatimi rokmi a akosi pozabudol odkvitnúť domov (dokonale súcitím s jeho amnéziou). Popri otváraní úst (aj ja chcééém) sme skoro zanedbali prieskum jednej z 10 najkrajších playas na svete – Flamenco Beach. A nech. Veď tu budeme oxidovať celý týždeň!
Flamenco Beach – děfka ozbrojených síl. Táto plážová topka bola dlhé roky využívaná na drezúru amerických vojakov („chúďatká“), takže hmatateľné dozvuky armádnych zložiek tu stále trónia. Ošumelé tanky, stroje, delá, to všetko vytvára kontroverznú zmes Isla Chiquity (Maličkého Ostrova). Za 3 $ vás tam taxikári ochotne vyložia, no my, mučeníci 21. storočia, sme si to túžili odmakať na vlastných.
Ja: Veď to nemôže byť ďaleko. Takto najlepšie spoznáme ostrov. Hm?
Frajer: Zas tak blízko to nie je, ale o.k. No nebudeš bohovať, ak tam pôjdeme viac ako pol hodiny!
Ja: Tu, v raji a brať Slovo Božie nadarmo? Čo som barbar? Nikdy!!!
… cca po pol hoďke (áno, pozná ma) som začala kriviť mimiku, úpieť pokročilými H2O suchotami, ale nevypustila som ani citoslovce. Bez náznaku stopovania nám vzápätí zastavil „George Clooney“, v ponímaní môjho milého „starý chren“ a úplne prirodzene nás odviezol k našej plážovej méte. Cestou nás zasypal svojim plodným „curriculum vitae“ s najrelevantnejším dodatkom, že sa pred pol rokom rozviedol, navždy si spakoval svoju buffalovskú bagáž a spolu s tunajším guesthouse-om Robinson prenajíma turistom aj potápačskú výstroj.
Ak sa raz vydám, tak sa rozsobášim jedine v prípade, že na mňa bude striehnuť obdobne svetlý zajtrajšok. Ale späť ku Flamencu. Bez pochýb ide o najľúbivejší rajský produkt (viac plastickosti odo mňa nežiadajte) korunovaný náhodným stretnutím so slovenským párikom v karibských vlnách (holúbkovia si sem odskočili z Londýna na predlžený víkendík). Tým, samozrejme, nechcem degradovať naše vodné plochy, veď aj pri Váhu môže byť fajn.
Keď musíš, nie je čo riešiť! Och, ako nám bolo potom božsky, keď sme naskakovali do públicos za 3 $ a bahnili sa na Flamenco Beach bez rozjatrených otlakov na nôžkach (šoférovania chtiví si môžu prenajať aj auto za cca 50 $ + 150 $ záloha/deň, či tzv. „open trolley“). V prípade šnorchlovania vedú všetky kroky síce ku kamenistej (akí snobi), ale k nedomestifikovanej Melones Beach. Peši (sme nepoučiteľní) to bolo slabých 15 minút od prístavu a zrazu… žiadne verejné toalety, žiadna verejnosť, žiadny bufet. Surový karibský Eden až na fakt, že sme nezvierali šnorchlovaciu výbavu.
Týpek obďaleč, na vrchole svojej „neverending siesty“, nám nenútene navrhol transport na ešte nehumánnejšiu pláž Tamarindo, pričom nenápadko stočil volant k sebe na dvorec a nútene nám požičal výstroj za 10 $/deň/osoba. Pevne verím, že po každom použití prejde nástroj jeho obživy dôkladnou hygienickou previerkou, nakoľko sa môj chlap neplánovane vydávyl do inkriminovanej trubice. Možno ste aj vy alergickí na ten gumový „feeling“ v ústach a možno vás pred ponorom iba párkrát napne, no tu v raji je človek akýsi pudovejší. Sám sebou. Jáj a nakoniec sme aj šnorchlovali v spolku obrovitánskych korytnačiek a rýb takých mutácií, že som rada, že dodnes netuším, aký materiál je gro ich menu.
Kde jest kultúra korheľstva? Už prvý večer sme zmierali túžbou vysŕkať litre piñacolády. V epicentre štýlových barov za hukotu morského príboja, pochopiteľne. No tie najvychytenejšie doslova praskali pod dehydrovanosťou zahraničných „notorikov“ a pre Slovač-bedač už nebol flek. Znechutene sme otočili radar do zvetraného pubu a demonštratívne si dali, nuž, trápne cafecito. Sme vyhnanci z raja? Druhý večer štartujeme na „poľovačku“ oveľa, oveľa skôr a hrdo vyslovujeme dos piñacoladas. Až o 30 minút (asi budú par excellence) k nám dorazí „niečo“ priemernej chuti v plastovom poháriku! Bez slnečníka!
Aj takto by sa dal definovať zločin proti ľudskosti. Pri nás sa cudzozemci kŕmia žrádlom z plastových tanierov za použitia plastových príborov. A to je, priatelia, Culebra titulovaná ako Zelený ostrov (úplne vážne z ekologického hľadiska). Keď sme neskôr vysnorili familiárnu reštauráciu Heather's pizza (áno, na Portoriku ste stravou v USA) s kovovým náčiním, nechali sme im také dýško, že asi dodnes dvíhajú brvy.
Aj my sme veru dvíhali zrak, keď nás v pekárni Panaderia Tropical obskakovala švárna dievčina Grace z Buffala, štebotajúc o veciach, ktoré sme tu s frajerom opáčili maximálne o dvoch svedkoch. Rozuzlenie: nebola nikým iným, ako dcérenkou fešáka „Clooneyho“. Grace niekoľko sezón zarezávala v excentrickom New Yorku a keď sa jej „papa“ rozhodol upísať dušu Karibiku, pricucla sa na jeho kufre aj ona. Už tu ulovila aj miestneho kankasera. Šikovná! Zdvihnúť kotvy, zatiaľ, neplánuje. Tu sa nič neplánuje.
Napríklad. Jedného rána sme si tu rozkázali palacinky a boli také gustiózne, že sme poprosili o dupľu ako v školskej kantíne pri dukátových buchtičkách. Lež smola! Loď Cargo ship (ešte) nedorazila s ďalším „arzenálom“. Rada: nikdy nezačínajte v trópoch vetu s príslovkou Kedy? (rozumej Kedy dorazí loď?). Je to také plytké! Palacinkovú seansu sme tu už do konca expedície nezrealizovali, no vďaka tomu sme vystopovali konkurenčný zdroj tohto pokrmu, pekáreň Bakery Pandeli s podtitulom „pancakes paradise“!
Návrat do Modrej lagúny. Do bodky (mám tušenie, že sme sa tu váľali v minulom živote). Tentokrát sme úmyselne stopovali do chvíle, kým nešliapol na brzdy obstarožný seňor (tiež nás poznal!!!) a dobrých 20 minút nás unášal panenskou divočinou na hanbatú Zoni beach. Ak sme si niekedy mysleli, že môžeme ČOKOĽVEK na svete, tak tu. Predstavte si maximálne izolovaný, nespútaný kus zeme, ktorý sa snažia domáci chrániť pred samopašnými nájazdmi „gringov“, aby sa tu v kľude, mieri a pokore mohli rozmnožovať korytnačky! A keďže tam okrem tejto zverinky málokedy bývajú iné „zvery“, o tento akt sa môžete úplne v pohode pokúsiť aj vy.
Celý boží deň sme sa tu grilovali (nahí), čvachtali v mori (nahí), zbierali kokosy (nahí), driapali sa po palmách (nahí), až kým nás prízemný hlad nedonútil opustiť „tábor“ (oblečených). V skutočnosti som trúbila na ústup aj kvôli tristne nedosiahnuteľnému ostrovu sv. Tomáša (provokoval nás protiľahlej strane brehu), ktorý nám unikol pre (akurát) nefunkčné trajekty. Za funkčných okolností to činí 65 $ pre dve persóny! Aj dnes to ešte bolí! Aj cesta späť do civilizácie bolela! Až po hodine permanentnej „erekcie“ palcov, sa nás ujala 50-ročná hipisáčka na „open trolley“, z ktorého sme sprisahanecky šmírovali papalášske haciendy.
Keď nás „žena kvetov“ v polke ťaženia vyhodila, naše životy ratoval tajomný podivín, učebnicový prototyp vlka solitéra, ktorého sme mali v merku už niekoľko dní (vždy pred súmrakom vyrážal na doske laškovať s Poseidónom). Vhupnúc do jeho auťáku, pomaly napĺňal ovzdušie všetkými tými osvietenými rečami o slobode, vlnách, jednoduchom živote, ktoré spôsobujú u 90 % ženského pokolenia dočasné pominutie mysle (ja som v tomto smere rezistentná, frajer ma trénuje od prvého rande). Každopádne, nikdy nezabudnem na nášho drsného surfistu Johnyho, ktorý si určite na noc líhal do suda ako skromnosťou podkutý filozof Diogenés.
Vyhostenie z Blue Lagoon. Bola poriadna šupa! Nechcem byť sentimentálna, ale po 7 dňoch na takomto mieste sme cítili, že nedobrovoľne opúšťame svoju „rodinu“. Nie nadarmo sa vraví, že domov je tam, kde vám rozumejú. Nebyť faktu, že som takmer pol roka postrádala hutnú domácu stravu, pravdepodobne to tu zapichnem ako Grace. Aspoň na rok (viac nie, bohužiaľ, mám aj nejaké ambície). Večerný trajekt spustil gong o 18,00 hod., no privilegovaní boli domorodci-autá-zvieratá, až potom my,extranjeros. Na palube nás čakalo nečakane mocné objatie s vyššie spomenutým surfistom, ktorý sa už 4 týždne snažil pretlačiť autom na trajekt. Nejako sme nevyzvedali, čo mu v tom bránilo, asi dobrá pravoruká vlna.
O 2 hodiny nasávame výpary v prístave Fajardo a šípime predtuchu nocľahu v jedinom, turisticky ľúbeznom, „guest-house“. Klopeme, vyzváňame, búchame, vyvreskujeme, bez odozvy. Čo im už neimponujú doláre? Zrazu sa z tmy vynorí akýsi chlapisko a súdržne začne bliakať s nami. Bez odozvy. O 15 minút nakluše kňaz (???) v obklopení svojich submisívnych ovečiek a kričí, pozor už menom, na domáceho nocľahárne. Bez odozvy. Niežeby zástupca Krista na Zemi prichýlil dve zblúdilé jahniatka do svojich brokátových komnát, iba nás odkázal na hotel Delicious, ktorý bol, len tak mimochodom, ľudu neprístupný snáď od roku 1974. Skúste si tipnúť, komu sme cinkli? Sí, Sí, Dylanovi! Tomuto chalaniskovi sme buď seriózne chýbali alebo bol seriózny masochista, keďže nám to v mikrosekunde zdvihol, pozval nás na karibskú veselicu a nakoniec prepožičal lože v jeho apartmáne. Ibaže! Verejná doprava v hlbokom štrajku, taxikári očividne na čurbese, ergo žiadna duša, ktorá by nás hodila do náručia nášho Dylana.
V grande finále nám nebesá frkli do cesty otupeného „securiťáka“, čo sa nás evidentne desil viac ako my jeho a nasmeroval nás priamočiaro za jeho kolegom (wau, ako u nás na úradoch), ktorý sa zhostil nášho logistického problémiku skutočne svojsky. V okamihu zburcoval motorizovaných miestnych, o 20 minút si nás vyzdvihla biela dodávka (hej, hej, stále mám dve obličky), ktorej velila statná ženská (žeby jeho madre?) a za 60 $ sa s nami rútila do ohniska smaženice v San Juane. Aj po 2 dňoch s vyčerpávajúcou fotodokumentáciou nám odmietal Dylan zožrať, že na Culebre bolo vážne všetko v pohode.
V jeho súkromných análoch sme naveky zapísaní ako duo šialencov „made in SVK“. A to dodnes nevie, že keď sme šepkali adiós Portoriku, pani na „check-ine“ (dúfam, že omylom) vystavila môjmu slovanskému frajerovi letenku na meno Ahmad Rashid, čo sme zaregistrovali cirka 45 minút pred odlepením zo zeme. Čo by bolo keby… ach, nedráždite radšej šelmu! Ja verím v dobro, takže milú pani touto cestou pozdravujem a s vami sa lúčim! Hasta luego, chicos!
Autor: Ľubica Sekerková
Foto: Ľubica Sekerková a Jozef Zima