Prišiel máj a cesta do Ekvádora a na Galapágy sa stala skutočnosťou. Cez Prahu a Amsterdam som sa po zhruba 17 hodinovej ceste, dostal do hlavného mesta Ekvádora – Quita. Po prílete si bolo treba overiť, či googlom nájdená trasa do nášho hostela v historickom centre je správna, alebo máme použiť inú. Na informáciách na letisku mi zamestnanec odporučil ísť inou trasou, lebo ich autobusy čísla nemajú a vraj by nás to mohlo pomýliť.

Nastúpili sme teda na autobus smerujúci na stanicu Rio Coca. Lístok stál 2 americké doláre a po cca hodine a pár minútach sme dorazili na konečnú. Tam sa prestupuje na linku Ecovia, lenže tú nájdete v areáli druhej stanice, smerom dole kopcom. Do prepravného systému sa dá dostať za 25 centov a peniaze vám rozmenia v malej búdke hneď pri turniketoch. Jedna pani videla, že nevieme trafiť na správny autobus, tak nás ešte spolu s rovnako strateným Indom, po španielsky sprevádzala až po dvere autobusu. Vôbec jej pritom nevadilo, že po španielsky vieme povedať len to, že jej nič nerozumieme.

Štvornápravový dlhý autobus bol po nastúpení úplne plný, ale chceli sme zažiť ten pravý spôsob cestovania domácich. Na konkrétnej zastávke sme však nestihli vystúpiť, lebo kým sme prišli na to, že je to tá naša, autobus sa už pohol. O chvíľku sme sa dostali von a prvá vec, čo nám „učarovala", bol smrad z výfukov autobusov MHD. Bolo ho veľa a bol čierny a hustý. Po ubytovaní sa bolo nutkanie prejsť sa po večernom Quite. Pár ľudí ma varovalo, že to tam môže byť nebezpečnejšie, no našťastie som ten pocit nemal. Možno som sa im zdal priveľký, aj keď nejako špeciálne vysoký nie som. Videli sme teda dosť veľkú časť centra a mohli sme čakať na ďalší deň.

Bola sobota a okolo obeda sme sa stretli s mojim kamarátom a jeho priateľkou, ktorí nás zobrali na miesto nazývané Stred zeme. Je to miesto severne od Quita a rozdeľuje sa tam Zem na severnú a južnú pologuľu. Vstupné je 5 USD a v areáli sa nachádza výhliadková veža, nejaké tie múzeá, reštaurácie, suveníry a žltá čiara znázorňujúca rovník. Ďalší deň sa išlo na výhliadkový kopec s lanovkou, odkiaľ bolo vidieť obrovskú časť Quita. Vstupné je nejakých 8 USD a 6-miestna kabínka ľudí vynesie hore za asi 10 minút. Na vrchu kopca vysokého okolo 4100 m.n.m, sa budete môcť pohojdať s úžasným výhľadom a krásnou prírodou naokolo, či odfotiť s lamami. Odtiaľ naša cesta viedla do mestečka Otavalo. Je známe svojim jazerom a od hlavného mesta je to asi hodinka a pol, prípadne podľa dopravy aj dve.

V samotnom Quite stojí za navštívenie socha okrídlenej ženskej postavy Panecillo, na ktorú vás taxík z historického centra zoberie za 4-5 dolárov. Cestu pešo neodporúčal nikto a rovnako ani ja ju neodporúčam, keďže okolie je lemované túlajúcimi sa psami a tiež nie najsociálnejšie vyzerajúcimi miestnymi ľuďmi. Plus by som sa v takej horúčave nechcel vláčiť do strmého a vysokého kopca, ktorých je v meste, či celom Ekvádore milión miliónov. Nie sú to len kopčeky, ale tiež prudké vysoké zrazy.

Quito je najvyššie položeným mestom na svete a napríklad ich nové letisko postavili vo výške 2400 m.n.m. Táto skutočnosť spôsobí jeden fakt, že aj keď bude obloha zatiahnutá, slnko vás opáli po niekoľkých hodinách úplne dočervena, ako na lyžovačke v Tatrách. Rozhodne zaujímavou stavbou v meste je neogotická bazilika. Podobá sa na parížsky Notre Dame, ale turistov tam nenájdete ani zďaleka toľko a vstupné 2 USD záujemcom dovolí vojsť dovnútra. Pekný výhľad na mesto je aj z parku Ichimbia, ktorý je tak isto pár minút taxíkom z centra, príjemným miestom na oddych a cítiť v ňom čerstvejší vzduch. Toho sa v centre veľmi nebudete mať kde nadýchnuť. Doslova zabijakom pľúc sú tam miestne autobusy. Je to asi jedna z veľmi mála vecí, ktorá mi na tomto mojom výlete silno vadila.

Myslím, že ani miestne parky, spomedzi ktorých je najväčší park Carolina, ľuďom pľúca nevyčistia. Áut je tam tak veľa, že platí obmedzenie pohybu v meste v rušných hodinách, podľa posledného čísla na značke. Pomocnou silou v tomto systéme dopravy bude čoskoro otvorená linka metra zo severu na juh. Quito má na dĺžku okolo 40 km, čo v špičke predstavuje obrovskú stratu času pri súčasných podmienkach. Všetky ostatné zaujímavosti a stavby sú relatívne blízko a bez problémov ich prejdete pešo.

Ekvádor, to nie je len Quito, ale aj veľa iných kúskov tejto krajiny. Požičaným autom sa naša okružná cesta začala smerom do Guayaquilu cez Santo Domingo a Quevedo. Prvé kilometre vám ukážu, o čom celá cesta bude – o veľkom stúpaní, klesaní, zákrutách a dychberúcich výhľadoch. V nižších častiach ekvádorčania pestujú hlavne banány a iné ovocie. Predbieha sa cez dvojitú čiaru, do kopca a zároveň do neprehľadných zákrut, kde si náš slabý výkon auta podali asi všetci, vrátane autobusov, blikajúcich ako vianočné stromčeky. Cestou sa prechádza na spoplatnené časti ciest, kde osobe v búdke necháte stále najviac dolár. Majte teda pripravené drobniaky. Oplatí sa mať po ruke aj vaše doklady, lebo za tú cestu do Guayaquilu nás skontrolovalo 5 hliadok polície.

Rýchlosť sa v drvivej väčšine meria automaticky pomocou rýchlostných pascí. Pokuty sú vraj veľmi vysoké a za hrubé prekročenie hrozia aj tri roky väzenia. Prichádzame do Guayaquilu. Vstup do mesta sa začína dvomi dlhými a širokými mostami a pokračuje viacprúdovými cestami až ku promenáde. Varovali nás, že je to tam nebezpečnejšie, ako v hlavnom meste, no v ten deň, keď sme tam boli my, bolo všade kopec ľudí a policajtov. Bol deň detí a rodiny si sobotu vychutnali spolu s deťmi. Za tých pár hodín, čo sme strávili v meste, sme stihli kolotoč s výhľadom na okolie a aj keď bolo horúco, prešli sme sa aj ku pomaľovaným schodom vedúcim k jednej ikone mesta – majáku na kopci s farebnými domami pod nim.

Ráno bola na rade Cuenca. Ešte v Guayaquile bolo treba dotankovať, aby sme neostali stáť niekde na kopci. Na pumpe je na výber benzín SUPER a EXTRA. Do obyčajného auta ide SUPER. Je to niečo ako 95 oktánový benzín u nás. Cena bola nejakých 2,8 USD za galón. EXTRA je lacnejší, zato má ešte menej oktánov. Nie všade sa dalo platiť kartou, no keď sme takú pumpu našli, vždy si odo mňa pýtali doklad totožnosti a podpis na pokladničný blok. Povinnou zastávkou do mesta Cuenca je jazero s výhľadom - Mirador via principal Parque Nacional Cajas.

V Cuence ma na prvý dojem upokojila doprava. Nie je to tam tak husté, ako v predchádzajúcich dvoch mestách. Cítiť tam pokoj a akoby iný typ prostredia. Za pár hodín sa dá vidieť veľmi veľa. Rozhodne by som nevynechal výhliadkovú vežu, či výraznú katedrálu Catedral de la Inmaculada Concepcion. Centrum mesta patrí do zoznamu svetových pamiatok UNESCO a myslím, že zaslúžene. Pár kilometrov smerom na sever od Cuenca, ležia pozostatky stavieb Inkov na mieste zvanom Ingapirca. Za 2 doláre vám po anglicky hovoriaci sprievodcovia porozprávajú o histórii miesta.

Pár hodín cestovania a objavíte iný kúsok Ekvádora – vodopády Pailon Del Diablo. K nemu vedú dve cestičky. Ak máte dosť času, stihnete obidve, ak nie, pravdepodobne pôjdete na tú, ktorú som videl ja. Poplatok bol tuším 2 USD za vstup. Po krátkej chôdzi dôjdete na mostíky a z nich až priamo k prúdu vody. Tá masa padajúcej vody bola dychberúca. Prostredie okolo tak isto. Pre nedostatok času sme nenavštívili ospevované kúpele poblízku Banos, ale frčali do hotela v Latacunge.

Odtiaľ sa vyrážalo k jazeru Quilotoa. Tam sa pri vstupe treba zapísať do knihy návštev, aby o vás vedeli a nechať poplatok (do 5 USD). Výhľad na jazero je neuveriteľný. Hore v kopcoch fúka silnejší vietor, no stačí ísť pár krokov smerom dole a už je to OK. K jazeru vedie cestička na 45 minút chôdze, prípadne je možné jazero obísť ho po vrcholkoch kopcov, ktoré ho obklopujú. Rozhodne to miesto odporúčam nevynechať z itinerára. Týmto jazerom sa nám skončil výlet po Ekvádore, no Ekvádor nie je len pevnina, ale aj ostrovy – Galapágy.

Na toto miesto som sa tešil obzvlášť. Cesta tam začína na letisku, kde najprv zaplatíte 20 USD za povolenie na vstup. Po dvoch hodinách letu vystúpite z lietadla na jednoduchej runwayi a pri najbližšom stánku s kontrolou vytiahnete hotovosť 100 USD. O pol metra vedľa zaplatíte 5 USD, aby ste sa autobusom dostali k loďkám. Pár metrov v loďke na druhý breh bude za 2 bubáčiky. Od lodiek máte na výber taxíky za 35 USD, alebo starý autobus za 5 USD. Keďže autobusy pekne nadväzujú na loďky, tak ho ani netreba hľadať a čakať kopec času, len zaplatiť ďalších 5 USD na cestu do Puerto Ayora.

Je to malé mestečko, takže dostať sa od zastávky v jeho strede pešo na ubytko, nebude trvať extra dlho. Pre urýchlenie môžete ísť taxíkom za cca dolár, či dva. Sú to v drvivej väčšine biele pickupy typu Toyota Hillux a nemajú nápis TAXI. Po príchode viedli naše prvé kroky na pláž na Tortuga bay. Je to mimo mestečka a dostanete sa tam po 2 km dlhom chodníku. Na začiatku chodníka sa treba zapísať do knihy, no tentokrát peňaženku otvárať netreba. Po asi 45 minútach pomalej chôdze v horúčave, uvidíte nádhernú pláž, no kúpať sa na nej asi nebude dať kvôli vlnám.

Prostredie a pokoj však stoja za tú prechádzku. Cestou späť sme si bookli lístky na loď na druhý ostrov Isabela. Bolo to 60 USD za spiatočnú cestu za osobu. Ráno sme čakali o hodinu naviac, lebo mi nenapadlo, že Galapágy sú časovo o hodinu pozadu. To som sa dozvedel, až keď sme sa z toho ostrova vracali a opäť čakali o hodinu naviac. Isla Isabela nás privítala 10 USD vstupným a tuleňmi s iguanami rozvalenými na chodníku.

V mestečku Puerto Villamil majú v centre prevažne pieskové cesty bez asfaltu. Pri prvej pláži je ohradené miesto, kde sa vyhliahnú morské korytnačky a ďalej sú porozliezané kraby a iguany (veľkými jaštericami). Kúsok odtiaľ pešo, je chovná stanica na obrovské galapágske korytnačky. Vstup je zadarmo, no v obchodíku si určite budete chcieť v tom teple kúpiť aspoň malý nanuk. Pripravte si minimálne 2,5 USD. Korytnačky majú dokonalé podmienky pre život a preto sa počas našej návštevy vôbec nikde neponáhľali. Pár metrov odtiaľ je jazierko, v ktorom sa zdržiavajú plameniaky. My sme našli len jedného, ktorý mal vtedy službu. Počas tej hodiny, ktorú sme museli zabiť čakaním na loď, (ten časový posun) sme mali možnosť vidieť pinguiny, modronohé vtáky a pár iných druhov zvierat, žijúcich len tam, takže nejaký efekt to predsa len malo.

Nasledovný deň bol oddychový. Kúsok od hostela bolo Darwinovo výskumné centrum a v ňom ďalšie velikánske korytnačky a zas ich bolo kopec. K tomu tam bola aj malá pláž, kde som prvýkrát vyskúšal galapágsku morskú vodu. Už keď to nebolo zaujímavé, presunuli sme sa loďkou na German beach (Playa los Alemanes). Pre upresnenie, každá loďka stojí asi dolár a potrebujete ju, aj keď idete na loď na iný ostrov. Tam som strávil viac času vo vode a riadne som sa spiekol, aj napriek použitiu opaľovacieho krému. Pešo sa z tej pláže oplatí zájsť aj k útesom, medzi ktorými sa dá plávať - Las Grietas. Stravovanie sme riešili poľahšie, na ráno nejaké sladké šišky a večer normálna večera v príjemnej reštaurácii. Bežná pizza tam stojí okolo 12 USD, takže spolu so šiškami po jednom doláre a nejakým pitím to za deň môže byť aj 30 USD.

Ak chcete nakúpiť magnetky a suveníry, odporúčam jeden stánok, ktorý sa nachádza v blízkosti vody, kde je farebne osvetlená lavička (naľavo, druhý, alebo tretí od konca). Polovičné ceny a milý predavač. Supermarket tam nie je nejako obrovský, ale dá sa v ňom kúpiť dosť vecí, hoci z cien sa môže peňaženka silno vyľakať. Má to však logiku, lebo veľkú časť potravín musia dovážať z pevniny a to predsa niečo stojí.

V mojom prípade sme na celý výlet mali necelé dva týždne, takže hĺbkovo preskúmať Ekvádor, alebo Galapágy nebolo možné, no zážitkov sa dalo nazbierať na dlhý čas dopredu. Ak by som mal v skratke zhodnotiť, aký dojem na mňa táto krajina urobila, tak by som povedal, že Ekvádor je ako Slovensko pred 20-timi rokmi, s krásnou prírodou a nespočetnými kopcami a Galapágy drahším rajom na zemi. Po anglicky vie málokto lepšie, no my sme to prežili aj bez španielčiny. Na drvivú časť platenia si pripravte hotovosť a natrite sa opaľovacím krémom aj keď nevidíte slnko. Šoférovanie je tam niekedy dosť napínavé a treba sa vedieť prispôsobiť aj k horšiemu štýlu jazdenia. Ľudia v Ekvádore sú vzrastovo nižší a milí. V každom prípade je to osobitá krajina hodná vašej návštevy.

Pre tých, ktorí možno rozmýšľate, že sa tam pôjdete pozrieť by som uviedol aj celkové náklady s tým spojené. Výsledná suma za: spiatočnú letenku z Košíc do Quita (725€), letenku na Galapágy (364€), požičanie auta na 4 dni (233€), poplatku za vybavenie povolenia na odchod na Galapágy (20 USD), poplatku za vstup do národného parku Galapágy (100+10 USD), benzínu na 1500 km (66€), jedlo (cca 300€), suvenírov (60€), vstupeniek (cca 20€), lode na Isla Isabela (60 USD) a nejakých tých poplatkov za cesty (10 USD), či iných drobností, sa pohybuje okolo 2000€. Ale čo sa neprecestuje, to sa premrhá.

Buďte aj vy závislí na cestovaní a objavujte svet, lebo život je krátky a čas sa vrátiť nedá.