„Máme trochu vody navyše?" pýtam sa na najnižšie položenom mieste v Afrike, na dne Danakilskej rokliny. Všetko je neskutočne vyschnuté a ani miestny sprievodca nevie, kedy tu pršalo. V noci klesla teplota na ako-tak znesiteľných 45 stupňov. Cez deň teplota neklesne pod 55 °C. Danakil je najteplejšie miesto na svete a ja som asi momentálne najspotenejší Slovák na svete. Chceli by ste sa osprchovať? Umyť? Tu nie sú žiadne hotely, žiadne bazény. Musíte vydržať, kým prídete do civilizácie. Nakoniec mi sprievodca prinesie pol litra vody. Vraj vystačíme a rýchlo sa idem osprchovať. S pollitrom vody? Dá sa? Priam kráľovsky a aj hlavu som si namydlil v strede ničoho.

Danakil nie je iba najnižšie položené miesto v Afrike, ale zároveň aj oblasť, kde sa lámu litosférické dosky v neustále nepokojnom Africkom rohu. Džípom klesáme celý deň cez mesačnú krajinu. Teplota neustále stúpa a okolie mení farby. Písal tu Jules Verne svoj román Cesta do stredu zeme? Geológovia sú vo vytržení a chceli by stále zastavovať. „Vidíš tamtú horninu?" „Tá sa vytvorila pred miliónmi rokov?" „A tamtá?" „Veď o nej som len čítal..." Prechádzame živou encyklopédiou. Ale prečo sa sem vlastne ide? Dôvodom je sopka Erta. Ale. Vidieť jednu z mála sopiek na svete, ktorá neustále chrlí lávu a vytvára jedno z prístupných lávových jazier na svete na mieste.

Expedícia začína nákupom dostatočných zásob vody, jedla, benzínu a povolení, lebo keď nám niečo bude chýbať, proste SMOLA. Tam kam ideme, nie je žiadny obchod, žiadny signál, žiadny internet, proste nič, len púšť, púšť a zase len púšť a miestny národ Afarov a stáda tiav. Naše autá s pohonom 4 x 4 dostávajú počas celých štyroch dní zabrať, a to poriadne. Veď napríklad len 80 kilometrov nám trvá osem hodín a všetko je len na našich domácich sprievodcoch. Doteraz neviem, podľa čoho sa orientovali. Podľa dún? Aj tie sa stále pohybujú. Zažili sme poriadnu púštnu búrku, keď nebolo vidieť ani na dva metre, ale vedeli, kam máme ísť a GPS bolo všetkým na jednu vec...

Blížime sa k eritrejským hraniciam a do našich áut nastupujú etiópski vojaci. Pred štrnástimi dňami tu vraj zabili dvoch talianskych turistov. Za pásom granát, náboje do kalašnikova, makarov, neskôr sa s touto výzbrojou fotíme ako o dušu. Priblížili sme sa na vzdialenosť 15 kilometrov od sopky. „Odtiaľto ideme peši," vyhlásil sprievodca.

Teplota sa stále drží nad 45 stupňami. Inokedy by výstup na takú krátku vzdialenosť zobral maximálne tri hodiny. Dnes nám to bude trvať omnoho dlhšie. Neustále zastavujeme a pijeme ako ťavy. Rozpálená lávová zem, slnko, vzduch stojí... Komu napadlo sem ísť? Ale v tom si spomeniete, že sem idete kvôli divu sveta, ktorý sa nedá nikde na svete vidieť. Postupne zapadá slnko a my vidíme, ako svetlo na konci tunela, červenú žiaru lávy. Sme tu. Ten pohľad nám vlial nové sily. Odhadzujeme batohy a bežíme ku kráteru. Som tri metre od okraja a podo mnou to buble ako v pekle. Ťažká žeravá magma sa chce dosať von, sprevádzaná neustálymi výbuchmi. Bližšie sa už ani nedá, lebo to teplo vás nepustí. Je tu vraj najužšia zemská kôra na svete. Toľko odtieňov žltej a červenej farby a tie výpary. Ešte teraz snáď páchnem od všetkého možného, čo sopka zo seba vydala. Pozeráme na to niekoľko hodín a pod nami sú tisíce litrov vriacej lávy. Zaspávame a nad nami sú nielen milióny hviezd, ale aj zvuk sopky a ostro červené svetlo nad kráterom. Sem-tam sa zobudím na silnejší výbuch. Cesta je cieľ a tento dobeh bol víťazný.

Na druhý deň zostupujeme na najnižšie položené miesto na africkom kontinente, kam stále chodia kmene Afarov dolovať soľ. Obrovské slané jazero, vraj má viac obsahu soli ako Mŕtve more. Primitívnymi nástrojmi vysekávajú polkilové tabuľky a nakladajú ich na ťavy. Žiadne autá, kamióny, len ťavy a tie putujú do najbližšieho miesta až päť dní. Za polkilovú tabličku dostanú obchodníci niečo cez jedno euro. Celú cestu naspäť vidíme stovky tiav, ktoré tvoria karavány a ja mám konečne predstavu, ako vyzerala karavána v hlbokom stredoveku. Je toto lepšie ako samotná sopka? Karavány prechádzajú cez ďalšie vulkanické jazerá, kde sa mieša vzduch so sírou. Žltá, červená, fialová farba. Čo tá príroda nedokáže vytvoriť? Po stopách karaván smerujeme na prekladisko soli v meste Mekele v severnej Etiópii. Každý deň nielen tisíce ľudí, ale aj tiav. Zloží sa náklad, skontroluje kvalita, podávajú sa ruky, dohaduje cena. Tí šťastnejší si za lepší zárobok nakupujú hneď vedľa kozy, ovce alebo ďalšie ťavy na prenášanie soli. Vedľa robia skvelú kávu. Talianska káva? Nie, oddnes len etiópska!!!

Celkovo je v Etiópii všetko ináč. Keď sem prídete, tak určite podľa etiópskeho kalendára omladnete o desať rokov. Ešte stále sa síce riadia juliánskym kalendárom, ale popritom používajú v oficiálnom styku náš. A aby ste toho nemali vôbec málo, tak aj čas tu plynie inak. Voľakedy sa čas v stredoveku rátal ináč, ako je to teraz. Kedysi sa deň začínal ráno s východom slnka, respektíve ďalší deň začal po západe slnka. Niečo podobné je aj v Etiópii. Ja, nepoučený na začiatku cesty, som sa preľakol, čo tu budem robiť 18 hodín, keď mi na autobusovej stanici oznámili, že autobus ide o 1:00. Nakoniec sa ozval miestny obyvateľ, že sa tým myslí 7:00 ráno. Čiže s východom slnka o 6:00 začína akože nultá hodina a 1:00 je 7:00 podľa nášho času.

Etiópia je známa svojimi kresťanskými pamiatkami. Veľa ľudí si myslí, že je tu koptská cirkev, ale v skutočnosti je to etiópska ortodoxná cirkev. Vďaka tomu, že bola obkolesená moslimskými štátmi, zachovala si priam mystický nádych. Etiópski panovníci verili, že sú potomkami Šalamúna. Je tu uložená Archa zmluvy a nachádza sa tu Adamov hrob. Koľký už na svete? Vedeli ste, že Etiópia prijala kresťanstvo za svoju oficiálnu vieru ako druhá krajina na svete po Arménsku? Kresťanstvo sem prišlo so sýrskym svätcom menom Frumentios v 4. storočí. Prišli sem z Ríma, Sýrie, Indie. Ako keby sa to tu všetko prelínalo. Dokonca tunajšie kresťanstvo je najviac späté s judaizmom. A podľa legendy sa tu ukrýval stratený 12. izraelský kmeň. Naším ďalším cieľom sú chrámy v Tigrajských horách. Do chrámov musíte liezť po skalách, ale bez horolezeckej výbavy. Vraj je to príliš modernizačný prvok a mnísi chcú zachovávať tradície ako pred stovkami rokov.

Pred nami je 500-metrová hora v prostredí, ktorá pripomína Wadi Rum v Jordánsku. Po chvíli mi mních povie: „Vyzuj sa, ideme liezť po stene!" a vstupujem na svätú pôdu. Darmo som namietal, že liezť bez topánok je hlúposť, ale rozkaz znel jasne... 40-metrová zvislá stena, bez istenia, bez horolezeckej výbavy. Poviem vám, bál som sa šialene, lebo stačí len raz padnúť. Potom 50 metrov po úzkej rímse v šírke chodidla a pod nami 400-metrová priepasť. Bŕŕŕ, ešte stále mi behajú zimomriavky. A odmena? Malý kostolík vytesaný do skaly. Fresky zo 16. storočia, výjavy zo Starého zákona, Posledná večera a vôňa kadidla. Výzdoba je neuveriteľne nádherná. Ma nádych arménskych kostolíkov.

Autor: Martin Navrátil

FB stránka: https://www.facebook.com/travelistan
WEB stránka: http://travelistan.sk/