Každý sa už určite zamyslel „ako by mohol vyzerať raj?" Niekto v ňom vidí nádhernú prírodu, úsmevy milých ľudí, čisté rieky, zasnežené pahorky hôr, ale tí ktorí sa na nejaký čas ocitli v Istanbule opisujú raj ako mesto nad ktorým sa dvíhajú štíhle minarety, trajekty križujú Bosporskú úžinu, ako miesto kde rozvoniava čierny čaj, grilované ryby, kebaby a kde človeka napĺňa už len to, že sa môže nadýchnuť z jeho starobylých ulíc a stavieb.
Nezáleží na tom, kde svoju prehliadku človek v Istanbule začne, pretože skôr či neskôr si uvedomí, že stojí na malom, no zato priestrannom námestí s fontánou medzi slávnou Hagiou Sofiou a Modrou mešitou. Ak má Istanbul srdce, tak je ním toto námestie. Od skorých ranných hodín pulzuje životom a ten sa z neho nevytráca ani vtedy, keď nočnú oblohu ozdobí polmesiac a zasvietia zlaté hviezdy. Turistické autobusy sem zvážajú ľudí z celého sveta, aby sa ocitli na miestach dôverne známych z obrázkov a uvideli na vlastné očí krásu kameňa z ktorých šikovní stavitelia postavili nekorunované divy sveta. Modrá mešita alebo pre domácich Sultanahmet Camii je najväčšou a nepochybne aj najkrajšou mešitou celého mesta.
Pred oblúkom za ktorým sa rozkladajú jej záhrady predávajú dedkovia kúzelné píšťalky, mladí chlapci ponúkajú ľadovo vychladnú vodu a otec so synom oblečení v tradičnom osmanskom odeve premiešavajú presladenú pochúťku osmanli macunu. Medzi vysokými stromami sa dvíhajú zašpicatené minarety držiace nebo. Práve s nimi sa viaže legenda o mešite. Keď sa totiž sultán Ahmet II. rozhodol mešitu postaviť, opisoval svojmu staviteľovi, aby mala stavba „altin" minarety, čo znamená v turečtine zlaté. Namiesto toho vyrástlo z mešity minaretov "alti", čiže šesť. V tých časoch to bola vec nevídaná, pretože šesť minaretov mohla mať len posvätná mešita v Mekke. Sultán prezieravo, aby sa zbavil zlých jazykov, rozhodol sa dostavať v Mekke siedmy minaret a všetko bolo opäť v najlepšom poriadku. Kamenné nádvorie vo vnútri stavby zdobí studňa na rituálnu očistu a za rohom je vstup do samotnej svätyne.
Až tu človek pochopí, prečo sa o nej hovorí ako o Modrej mešite. Tisícky, ba desaťtisíce malých kachličiek modrej farby spolu vytvára fascinujúcu výzdobu po ktorej utekajú desiatky očí. Moslimovia sa v prednej časti modlia, zatiaľ čo turisti či návštevníci s pootvorenými ústami hľadia nad seba a snažia sa pochopiť ako niečo také mohla vytvoriť ľudská ruka. Telo si sadne na mäkký koberec a prestane vnímať ľudí naokolo, priestorom sa rozlieva ticho a myseľ vníma len šepot modlitby starého muža prikladajúceho čelo k zemi, tak ako ho to učil otec.
Hagia Sofia stojaca oproti je vzdialená len pár desiatok metrov. Keby obe stavby zosobňujúce Istanbul vystreli k sebe svoje minarety mohli by sa dotknúť. Hagia Sofia si však pamätá viac ako mešita sultána Ahmeta II. Možno jej nadránom rozpráva príbehy o Istanbule, ktoré Modrá mešita nemala šancu poznať a zažiť. Keď osmanské vojska Mehmeta Fatiha dobýjali nedobytné konštantínopolské hradby, Hagia Sofia tu už stála. Kto vie čo preblesklo jej kamennou dušou keď cítila záchvevy mocných hradieb alebo keď so zatajeným dychom sledovala vstup vojska s polmesiacom na vlajkách do mesta. V tej dobe už ubehlo príliš veľa rokov od kedy byzantský cisár Justinián vyslovil slávnu vetu „prekonal som ťa Šalamún" na margo nového symbolu byzantskej ríše.
S jej krásou sa nemohol porovnávať ani slávny jeruzalemský chrám. Ako utekali storočia, vnútro Hagie Sofie raz slúžilo kňazom, ktorý na kamennom oltári pri liturgii rozlievali víno do zlatých kalichov, inokedy zase imámom sediacim pred stovkami mužov spomínajúcich na proroka Mohammeda a Alláha. Ich mená sa pod strechou vznášajú dodnes, hoci sa Hagia Sofia stala múzeom. Nie každé múzeum má toľko šťastia, že sídli v tak impozantnej budove. Snúbi sa v nej všetko byzantské, kresťanské a moslimské a preto je otvorená srdciam všetkých ľudí. Náhrobky v záhrade popísané kaligrafiou vyrytou do kameňa si obľúbili túlavé mačky. Líhajú si do ich tieňov a nejednému môže vzkrsnúť myšlienka či nejde o duše zomretých, ktorí ešte raz zatúžili poprechádzať sa svojim mestom v ktorom sa rozplynul ich posledný výdych.
Za Sultánovou bránou paláca Topkapi sa rozkladá priestranný park plný stromov a upravených kvetov. Malý byzantský kostol Hagia Eirene tu stojí mimo všetkého diania, takmer bez povšimnutia. Všetci sa totiž nechajú unášať dláždenou cestičkou do paláca, kde kedysi žili osmanskí sultáni. Palác, ktorý sa rozkladá za vysokými múrmi obývali sultáni takmer 400 rokov. Ktoré slovíčko vystihne celý komplex najlepšie? Hárem!
Dnes sa v ňom môžem poprechádzať aj sám miestami, kam sa kedysi dostala len hŕstka vyvolených. Viac než 400 izieb celého Háremu sa stalo prístreškom pre sultána, jeho rodinu, manželky, konkubíny a tajomných čiernych eunuchov. Jedna prezdobená miestnosť strieda druhú a keď už si hovorím, že krajšia snáď byť ani nemôže, prejdem pár metrov a vidím ako som sa mýlil. Steny zdobia farebné kachličky, ktoré miestami pripomínajú atmosféru mešít. Iné zase pokrývajú storočné fresky alebo sa na stene objaví kytica ruží odrážajúca sa od veľkých sklenných tabúl. Medzi jednotlivými stavbami sa zaleskne odraz vodnej hladiny, ktorú pomaličky pretína obrovský trajekt. Vtedy človek zatúži zísť dolu a nechať sa voziť na vlnkách Bosporu.
Tu v Istanbule sa každý sen zmení na skutočnosť ak tomu človek verí. Pod palácom je zelená oáza v podobe parku Gülhane, kam sa utiahnú turecké rodiny, zaľúbené páry, kamaráti, spolužiaci aj turisti. Príjemná atmosféra sa rozlieva po zelených trávnikoch, ktoré sa premenili na jedáleň. Domáci vyložili svoje deky, rozložili doma navarené jedlá a spoločne si naberajú, rozprávajú sa a jedia. Už stačí len pár ulíc a do pľúc sa naberie nádych s vôňou grilovaných rýb. Nábrežie Eminönü stojí len pár metrov od slávnej vlakovej stanice Sirkeci, kde mal konečnú zastávku Orient Express. Jeho sláva sa vytratila, no aj dnes sa hala stanice poteší krokom zablúdených návštevníkov, ktorí si prídu pozrieť slávnu kaviarničku. Už len zatvoriť oči a predstaviť si aké to muselo byť nezabudnuteľné keď na peróne čakali desiatky ľudí a rytmické údery koľajníc sprevádzané ostrým trúbením oznamovali, že sa Orient Express rúti do stanice.
Istanbul tu na nábreží predstavuje úplne odlišný svet oproti tomu, ktorý sa rozkladá na pahorku medzi sultánskym palácom a významnými mešitami. Ruch, aký tu panuje by sa nerozptýlil ani v niekoľkých parkoch, nad hlavami krúžia čajky, autá prekrikujú hlasné trajekty a neustále sa tu niečo deje. A druhom brehu sa nad ostatnými domami dvíha nezameniteľná Galatská veža v štvrti Beyoğlu. Kedysi sa dalo pod ňu dostať len vďaka dreveným loďkám miestnych prevádzačov, ktorí za mincu ako povestný Charón preplavil človeka na druhý breh. Neplavili sa však po hladine bájneho Styxu, ale cez Bospor, ktorý sa o pár stoviek metrov stáča do Zlatého rohu.
Dnes ich funkciu nahradilo niekoľko mostov z ktorých je najznámejší Galatský most. Posiali ho z oboch strán reštaurácie, kde je každý meter prevoňaný grilovanými rybami či inými morskými pochúťkami. Oplatí sa tu zastaviť, objednať si typický „balik ekmek", čiže miestnu rybu v chlebe so zeleninou a oddávať sa jej chuti pri výhľade na všadeprítomný Istanbul.
Domáci si sem okrem rýb prídu posedieť pri vodnej fajke, alebo vychutnať turecké pivo Efes. V diaľke dokonca možno zahliadnuť ázijské brehy a most spájajúci Európu s Áziou. Uličky štvrte Beyoğlu stúpajú ostro nahor až pod Galatskú vežu. Sediac v jej tieni na maličkom námestí sa rozhodnem ísť na vrchol. Panoramatický pohľad aký sa z jej vrcholu naskytne už žiaden iný v meste neprekoná. Európsky breh s Hagiou Sofiou, Modrou mešitou, vežičkami paláca Topkapi mám obrazne povedané na dosah ruky, vodu brázdia lode, domy sa rozbiehajú do svahov a pomedzi ne rastú malé i veľké mešity. Západ slnka spraví svoje a keď sa nadobro stratí, pomaličky sa rozsvietia svetlá. Najprv jedno, dve, tridsať a o pár minút sa celý Istanbul rozžiari ako tá najjagavejšia hviezda na nočnej oblohe.
Desiatky rybárov stoja na Galatskom moste a udicami mieria na tmavú hladinu vody. Máloktorého vytrhne z rutinného postávania záber háčika, aby po dlhom namotávaní vytiahol maličkú, asi 5 centimetrovú rybku. Človek sa sám seba pýta či to má vôbec zmysel, ale čo ak to nerobia kvôli rybám, ale preto že tak môžu hodiny sledovať Istanbul, jeho prebúdzanie, jeho stavby, cítiť každý jeho tlkot srdca? Neraz som zatúžil stráviť tu deň s udicou v ruke a stať sa jedným z „rybárov".
Trajekt z ázijského Kadiköyu prirazí k brehu a vlna spláchne malé medúzy hrajúce sa pri betónovom múre. Roj ľudí zmizne pod zemou a o minútu, dve sa vynorí priamo pred vstupom do Egyptského bazára. Jeho meno nemá punc akým sa pýši Veľký Bazár, ale kto ochutná oba, zistí, že Egyptský v sebe ukrýva čaro blízkeho Orientu, ktorý sa pozvoľna, ale isto z Veľkého bazára vytráca. Prvý krok Egyptským bazárom znamená omámenie vďaka sladkastej vône baklavy, cukríkov, tureckého medu, orieškov, pistácii a iných lákadiel. Neostalo len pri sladkostiach, ale obchodníci ponúkajú záhadné koreniny naukladané do zašpicatených pyramíd, čierne aj ovocné čaje alebo dokonca ligotavé zlato. S táckou v ruke sa predierajú pomedzi turistov, alebo na nich čakajú pri svojich obchodoch. Vedia, že im skôr či neskôr spadnú do pasce, aby ochutnali kúsky nasekaných dobrôt. Do kúpy však nenútia a niekedy ich človek upodozrieva, že si chcú len pokecať, dozvedieť sa niečo nové, ako predávať vyložený tovar.
Je azda v Istanbule niečo krajšie ako nasadnúť na niektorý z trajektov a nechať sa unášať do Ázie? Kde inde sa dá naraňajkovať v Európe, obed stráviť v Ázii a na večer sa vrátiť vyspať sa znovu na starý kontinent? Trajekt z nábrežia odchádzajú takmer každých 15 minút a cena žetónu je tak nízka, že by sa tu dalo voziť celý deň. Z paluby lode vidno ako Istanbul rástol.
Dávno pred tým ako sa tu rozhodla skupina ľudí založiť prvú osadu tu bola rieka ktorou sa plavíme a boli tu aj oba brehy. Vyrástli prvé chatrče, domy, prvé kamenné stavby, objavili sa kostoly, neskôr mešity, paláce a storočia namiešali napokon architektúru ako vystrihnutú z knihy o dejinách krásy. Po ľavej strane stojí palác Dolmabahçe, kam sa osmanskí sultáni presunuli po tom ako opustili Topkapi a kúsok za ním stoja vysoké reflektory, ktoré osvetľujú trávnik domáceho futbalového klubu Beşiktaş. Ázijská štvrť Üsküdar je pre mnohých turistov nepoznaným miestom a preto je istanbulskejšia ako turistické centrum.
Mikrobusy rozvážajú ľudí takmer až k ich domovom, ulicou sa tiahne aromatický rybací trh, chlapík predáva čierne slávky plnené ryžou na ktorých si zgustne nejeden gurmán, za rohom sa predavači prekrikujú kto ponúka kvalitnejšie odevy a toho, kto hľadá pokoj uličky napokon zavedú k Dievčenskej veže Kiz Kulesi. Maličká vežička stojaca na vodnej hladine sa stala symbolom mesta. Keď sem svojho času panovník ukryl dcéru pred strašnou veštbou, aby ju ochránil, tak netušil, že sa z nej stane jedno z najobľúbenejších miest kam si prídu mladí svadobčania spraviť svoju fotku. Tu na brehu niekto šikovný postavil provizórnu čajovňu a na mólo rozprestrel farebné koberce. Človek si môže ľahnúť alebo oprieť chrbát a s pohárom čierneho či jablkového čaju hľadieť na Európu. Sen? Nie, Istanbul! Dajú sa tu stráviť hodiny pozorovaním druhého brehu bez toho aby to človeka omrzelo.
Večer, keď sa farby slnka menia každú chvíľku treba naskočiť na trajekt. Postaviť sa dopredu, aby človek na tvári cítil ako sa do neho vpíjajú čiastočky vody roztrieštenej o provu lode a vychutnať si moment, ktorý sa navždy zapíše do mysle. Tma zaplní ulice ľuďmi a z podnikov, rodinných lokánt a reštaurácii rozvoniava jedlo. Čašníci z malého podniku nad stanicou Sirkeci nás už zdravia z diaľky a stisk ruky na znak priateľstva sprevádza úsmev. Chutný kebab, šaláty, domáca polievka a malé poháriky čierneho čaju postupne pristávajú na stole. „Už idete? Kam by ste chodili? Sadnite si a vypite si ďalší čaj." Turecká pohostinnosť sa nekončí ani keď človek mesto opustí, ona má len prestávku a s každou ďalšou návštevou pokračuje.
Tomáš Kubuš
Facebook: https://www.facebook.com/tomkubuscesty/
Web: www.kubus.blog.sme.sk
