Plán bol jednoduchý, nájsť lacnú letenku do turisticky menej navštevovanej krajiny a najmä takej v ktorej som ešte nikdy nebol. Nemalo sa to týkať iba mňa, ale aj bratranca Mareka, s ktorým sme si plánovali nejaké menšie spoločné dobrodružstvo. Netrvalo dlho a všetky požiadavky boli razom splnené. Lacná letenka za 40 Euro do turisticky menej typickej krajiny a zároveň takej v ktorej som ešte nebol bola kúpená. Tak sme sa tam spolu s bratrancom tešili, že od radosti chalan až zabudol, že do podobných krajín treba pas s minimálnou platnosťou 6 mesiacov a keďže si nato chudák spomenul až v predposledný deň, tak som nakoniec do Gruzínska letel sám.

Aj keď sa jednalo iba o 4 dni chcel som vidieť aspoň dve zaujímavé miesta a stretnúť pár domácich. Moja cesta sa začala na letisku v Budapešti, kde som v duty-free stretol partiu chalanov z Nitry smerujúcu taktiež do Gruzínska. Pamätám si to ako dnes, keď sme už po pár panákoch vstupovali do lietadla stále ešte s ďalšou fľašou whisky. Čo si však pamätám už matnejšie bolo pristátie a aj mená chalanov, tak ich týmto pozdravujem a ďakujem za fajn opicu. Cez moju opicu by som premostil na to ako som sa vlastne už dostal z Kutaisi po 4-hodinovej jazde minibusom do hlavného mesta Tbilisi.

Jemne dezorientovaný zo žúrky v lietadle som sa vydal hľadať byt môjho couchsurfera Yanana v centre mesta. Môj Čínsky hostiteľ žijúci v Gruzínsku ma privítal raňajkami a teda noodle na čínsky spôsob. Vybalil som veci v byte z asi 18. storočia, kde gamatky v obývačke boli jediný spôsob ako sa zohriať, kde steny boli asi z polystyrénu a väčšina nábytku by sa v aukcií starožitností dala celkom dobre speňažiť, ale o toto vôbec nešlo. Keď sa rozhodnete pre couchsurfing, tak nehľadáte luxusný byt ani ubytovanie zadarmo(aspoň v mojom prípade), ale ide o to, zoznámiť sa s domácimi ľuďmi, ktorí vám ochotne poukazujú mesto, ukážu miesta, kde sa bežný turista nedostane a porozprávajú vám čo to o kultúre alebo svojich zážitkoch z cestovania a stávajú sa vašimi kamarátmi. V mojom prípade sa jednalo o typicky Gruzínskeho obyvateľa – Číňana, avšak žijúceho v Gruzínsku.

Čo sa týka Tbilisi, moje prvé dojmy boli skvelé. Žiadny turisti, krásne počasie, kopec policajtov na nových amerických Fordoch, veľa rovnakých kostolov a jemné dozvuky komunizmu. Keďže v Gruzínsku je registrovaných 84% ortodoxných, tak je tu práve preto vidno množstvo kostolov a pobožných ľudí. Ďalej si v celom meste najmä na frekventovaných uliciach môžete všimnúť kopec starých ľudí čo predávajú všetko možné od servítkov až po knihy. Čo sa týka samotných ľudí, s každým s kým som sa stretol bol veľmi milí. Taxikárom prišla veľmi zvláštna napr. moja GoPro kamera a tak sme si dali aj pár spoločných foto do alba.

Ja a chalaniská taxikaris

Keďže bol január a na severe krajiny sa majestátne rozprestiera zasnežený Kaukaz, jednoznačne som to chcel vidieť. A tak som sa ráno pred svitaním s batohom, v ktorom som mal jedno tričko na prezlečenie, potichučky vykradol z Číňanovho bytu a zamieril na autobusovú stanicu Didube. Nejedná sa o zrovna najmodernejšiu stanicu, takú by ste tam aj tak márne hľadali, ale išlo vlastne o trh a parkovisko, kde sa „Marshrutky" schádzali. Potreboval som nájsť minibus smerujúci do dedinky Stepansminda, kedysi Kazbegi, čo však ak poznáte Gruzínske písmo nebola až taká zábava. Pripadalo mi to skôr ako kresby. Nakoniec som sa ako tak rusko-slovensky dohodol s jedným šoférom, ktorý mi daný minibus ukázal. Pri pohľade na rozdrbkaný Mercedes Sprinter mi okamžite nabehli zimomriavky po predošlej skúsenosti z Maroka a bláznivej jazde marockého šoféra na rovnakom vozidle. To som však ešte ani netušil, že táto jazda bude ešte väčšie peklo. Len aby ste ma rozumeli, necítim sa bezpečne ak šoféruje niekto iný ako ja a už vôbec nie ak je to v podobnej krajine ako Gruzínsko, Maroko alebo Malajzia, kde všade som už dosť nepríjemných jazdeckých skúseností zažil.

Autobusová stanica a zároveň market Didube

Sadám si dozadu a v kútiku duše dúfam, že veď tu sú snáď poriadny šoféri. V meste dvojprúdovka a šofo prekračuje rýchlosť iba o 30. Hovorím si, nevyzerá to až tak tragicky. Avšak táto myšlienka pobudla v mojej hlave iba asi do 15. minúty jazdy, kedy sme sa dostali za mesto. Majestátne hory pred nami nasvedčovali, že cesta sa začne zatáčať a snehu začne pribúdať. Cesta sa naozaj začala riadne kľukatiť a môj pocit bezpečia bol pod bodom mrazu. Kde sú teraz tí chalani z Nitry aj s tou fľašou keď ich potrebujem, hovorím si… Jediné čo ma držalo v akej takej nálade bol fakt, že mierim na úžasné miesto. Cestou na priesmyk Jvari sme v zákrutách postíhali poobiehať všetky autá, ktoré boli oveľa menšie, ľahšie, nemali zadný náhon a mohli ísť kľudne rýchlejšie ako my, ale nešli, pretože mali rozum nie ako náš vodič. Cesta bola však v skutku úžasná, prekrásna a dych vyrážajúca. Také niečo u nás nevidíme, aspoň nie v takom merítku. Modrá obloha ešte dotvárala atmosféru žiaľ už beztak spanilej jazdy nášho závodníka. Až kde tu zrazu minibus zastavuje popri ceste a zrazu vyskakuje mladý chalan a rovno vyprázdni obsah svojho žalúdka na snehovú pokrývku vedľa cesty. Po pár výdychoch chalan skonštatoval, že ďalej už so šofom nejde a radšej ostáva na pospas osudu pri ceste v nadmorskej výške 2,400 metrov. Vodič a spolucestujúci sa mu snažili vysvetliť, že dedina je už iba 10 minút cesty a že to už nejako prežije. Nakoniec som teda bol aj tak natom lepšie ako on a do tej dediny sme veru dorazili aj s polhodinovým náskokom.

Cesta cez priesmyk Jvari 2,400m.n.m.

Oblečený som bol dobre ale teplo veru nebolo a tak som sa vydal po stopách jednej domácej slečny, ktorá si to namierila do akého si rodinného domu pomlčka baru. Po príchode koho nevidím. Vyplašený chalanisko z minibusu sedel v rohu a ešte stále sa triasol. To sa mi to teraz píše, ale v tom minibuse som bol aj ja vyplašený. Bývalá obývačka rodinného domu dnes už slúžila ako bar. Pýtam si od milého staršieho pána niečo na zahriatie v podobe pálenky. Ide mi naliať akúsi vodku, ktorú však odmietam a upresňujem požiadavku na niečo domáce. Pri pohľade do jeho očí som mu zjavne brnkol na strunu a už aj vyťahuje spod pultu čosi hnedé v plastovej fľaši. „čača", hovorí a nalieva mi poldeci. Slušne poďakujem a hovorím, že nech aj sebe uleje bo sám nebudem. Dlho neváhal a tak sme sa skamarátili. Čača alebo „Chacha" je alkohol z výliskov hrozna, ktorý on sám ešte namáča do orechov aby získala hnedú farbu, teda aspoň tak som to z jeho ruštiny porozumel. Po niekoľkých pohárikoch sme už plynulo komunikovali dvoj-jazyčne a teda ja slovensky a on rusky. Na raňajky mi spravil pravé domáce „Imeruli Khachapuri" alebo aj syrový koláč. V dedinke Stepansminda som bol ešte len pol hodinky a už sa mi tam tak zapáčilo, že som chcel ostať až do rána. Vedúci mi hovorí, že ak chcem ubytovanie, že má kamoša a skôr ako som sa nazdal, Vasili bol už pri nás v bare. Miestny obyvateľ Vasili azda nájomný vrah pri prvom pohľade naňho mi hlavou preblesklo. Za chvíľku sme však dojednali ubytko s večerou, raňajkami, sprchou ba dokonca aj wifi, ktoré aj tak nefungovalo za 12 Euro a spokojne som sa rozlúčil.

Na námestíčku o veľkosti hokejového ihriska na mňa z Lady Niva lámanou Angličtinou kričí chlapík. Prídem bližšie a že či nechcem previezť po okolí, že mi poukazuje zaujímavé miesta. Zjednali sme cenu a už sa veziem v Lade Niva smer Ruské hranice. Okrem pár anglických slovíčok kecáme opäť v slovensko-ruskom štýle a po kamenistej ceste prechádzame „nebezpečnou zónou" a dostávame sa až pri Ruské hranice, kde zjavne tieto turistické sprievody neradi vidia a tak sa otáčame smer kláštor Dariali a následne akési vodopády. Niva hravo zvláda aj strmé stúpanie v zasneženom teréne, čo by jej tie X5 a Q7 na Slovensku mohli iba závidieť. Avšak aj na psa príde mráz a Lada to asi po 3-minútovom stúpaní vzdáva a vodič ma samého posiela na pospas zasneženej krajine, že tam zahnem a hentam zahnem a tam už budú tie vodopády. Chalanisko vyzeral naozaj milo a kamarátsky, ale hovorím si, že keď ma tu má nechať, nech mám aspoň doklady a tak si pre istotu beriem aj ruksak, v ktorom som mal tak akurát tričko, peňaženku a hovby. Brodím sa snehom, chvalabohu za Goretexové topánky, ktorý mi však po chvíli boli na prd, keď aj tak všetok sneh sa mi dostával pod gate a rovno do ponožiek. Štverám sa už 25 minút a vodopád stále nikde. Hovorím si, že aj momentálny výhľad už stojí zato a začínam zostupovať smer Lada Niva. Vodič poslušne čakal vnútri a išlo sa ďalej. Slnko svieti, studený vietor veje do tváre a žiadna zmienka po premávke. Kamoš mi hovorí, že cez zimu tam skoro nikto nechodí, málokedy je upravená cesta a turisti sú skôr letná záležitosť ak teda nerátam celkom slušné lyžiarske stredisko Gudauri. Po asi hodinke jazdenia sme sa rozlúčili a zjavne som bol prvý aj posledný zákazník dňa, možno aj týždňa, nakoľko po turistoch tam v zime zdochol pes.

Vozím sa

Chcel som sa vydať aj na neďaleký kostolík Gergeti Trinity, ktorý však až tak neďaleký nebol, lebo bolo treba sa prebrodiť 6 kilometrov v hlbokom snehu a do riadneho kopca a tak si hovorím, že idem sa radšej rozkukať po dedine. Výhľad z námestíčka bol ako stvorený na pohľadnicovú fotku spomínaného kostolíka s úžasným pozadím ľadovca Mt. Kazbeg, ktorý je však len tretím najvyšším vrchom v Gruzínsku s úctyhodnou výškou 5,033 metrov. Ako si tak kráčam po zasneženej a takmer vyľudnenej dedinke Stepantsminda, natíska sa mi otázka odkiaľ sú všetky tie kravy? Či to bolo na námestíčku, ale hocijakej bočnej uličke, všade boli kravy ale žiadny bača. Po pár minútach mi úž prišlo úplne bežne prekračovanie hovien veľkých ako dekel z kanála alebo nadväzovanie konverzácie s kravičkami, nakoľko ľudia moc okolo neboli. Schyľovalo sa k večeru a rozhodol som sa utiahnuť do jedného baru, ktorého vchod bol však už zabarikádovaný kým iným ako dedinskými kravami. Nevadí, hovorím si a pokračujem o dom ďalej, kde som našiel pekný bar a dokonca aj s anglicky hovoriacim barmanom. Po pár pivách a koštovke vychváleného Gruzínskeho brandy som sa pobral asi o 100 metrov na večeru k Vasilimu, kde som to zároveň aj zalomil.

Typický pohľad v dedinke Stepansminda

Krásne ranné prebudenie sprevádzané buchotom na dvere so slovami „Breakfast, breakfast, breakfast" znamenalo iba jediné a to, že Vasili je už hore a tak budem aj ja.Po výdatných raňajkách som sa vydal na námestie zistiť kedy ide ten blázon nazad z dediny do Tbilisi. Domáci mi povedali že o 10 minúť a tak som mal čas ešte na jedného panáka „Čači" na odvahu do minibusu. Človek sa hneď cítil uvoľnenejšie a bezpečnejšie aj vďaka tomu, že sme mali iného šoféra, ktorý sa zjavne až tak neponáhľal. Do Tbilisi som sa vrátil so srdcom na správnom mieste a s konštatovaním, že to bolo jednoznačne správne rozhodnutie tam ísť. V Tbilisi sme ešte s Yananom pobehali kade-tade a stretli sme sa aj s jedným z domácich chalanov, ktorého som taktiež našiel na couchsurfingu a ktorý nás aj so svojou partiou povodil po miestnych študentských baroch, kde čuduj sa svete sa dalo kúpiť pivo aj za 1 Euro, čona miestne pomery bola naozaj výborná cena. Inak je tam skoro všetko okrem alkoholu lacnejšie ako u nás a na celý trip som spolu s letenkou, presunmi medzi mestami, jedlom a pitím a ubytkom v dedinke Stepansminda minul cca.130 Eur. Po štyroch dňoch však prišla chvíľa kedy som musel opustiť chladný ale zato útulný byt plný priateľskej atmosféry môjho nového Čínskeho kamoša Yanana, hlavné mesto Tbilisi, v ktorom som sa cítil bezpečnejšie ako hockde u nás a opustiť aj Gruzínsko, krajinu ktorá bude mať navždy v mojom srdci špeciálne miesto, v mojej pamäti len tie najlepšie zážitky a do ktorej sa istotne čoskoro vrátim aby som ju ešte lepšie spoznal.

Autor a foto: Richard Jančovič
www.mywaytotravel.com