Personae non gratae I. časť.

„Tam teraz nechoďte, chcete skapať pri hurikáne?!“, prorokoval náš portorický, recidívami poznačený kolega Jesus a my sme napočudovanie všetkých prizerajúcich „Ježiška“ neposlúchli a išli. Nie, nepostihol nás odmäk neurocytov z niekoľkomesačnej nedostatočne vyváženej americkej poživne, len sme začuli, že klimatické záležitosti v Puerto Ricu sú o šťastí (na čele s 200 $ letenkou z NY to bola kľúčová informácia). Vale, compañeros!


Mucho rozpačité intermezzo. Ak nás „ten hore“ chcel vytrestať systémom pozvoľnej deštrukcie osobnosti, tak seriózne odstavil aj konkurenčného Belzebuba. Už po výstupe z aviónu sme „bohovali“. Napevno (div nie pokrvným rezom) dohodnutý CouchSurfing sa zvrtol na doťahovanie sa o cene za nocľah (sveta znalí vedia, že „couch“ je grátis). Adiós, señorita, Rita! Domáhame sa náhradníka Dylana, aby sme vzápätí zistili, že vytočené cifry nespolupracujú (shit). Rovnako ako públicos (autobusová doprava), nakoľko sme chytili boeing v čase, keď vehementne štrajkovali ujovia autobusári. Čo vám poviem, taxikári boli veľmi šťastní chlapáci. Začíname s tréningom jemnej motoriky na prstoch, toporíme palce, stopujeme a… všetci nás ignorujú ako prašivú zver (možno tam badať nejakú analógiu, predsa, tropická búrka zanechá na druhu Homo sapiens nejaký ten odtlačok).

Po akademickej štvrťhodinke „v raji“ nás príde spasiť Chevrolet s rozšafnými estudiantes a unášajú nás na intrák, kde čaká tretí reprezentant v CouchSuferskej kauze: excentrický, exotický a možno pre niektoré devy aj erotický muchacho Wendel, s ktorým sme švihom vhupli do metra (v preklade do džungle). Nie pre bizarných obyvateľov v jeho útrobách, ale pre ľúbivý zvuk žabiek coquí (kokí), ktoré pre miniatúrne telesné proporcie len ťažko zočíte. Aby sme sa razom nenudili, tak z metra sme sa natlačili do polorozpadnutého motora Wendelovej mamy Lucy, ktorá vo finále zastavila „in the middle of nowhere“.
Ja: Toto je akože zastávka na dotankovanie, že?
F (ako frajer): To je akože ich dom.
Ja: ???? Nevystúpim!!!
F: :D :D :D

Po krátkom shote o (ne)skreslených alternatívach môjho skoncovania so životom za účasti endemických druhov zvierat a pridružených živlov, som pohla zadkom a trielila do bezpečia domu! Hurááá (asi na 32 sekúnd). Súčasťou obhliadky Wendelovho príbytku bola letmá zoznamka s kavalériou dôchodcov (z finančných motívov musela Lucy spáriť súkromný sektor s prácou), ktorí sa voľne (ergo bezprizorne) prechádzali zakopávajúc o moju batožinu. Alzheimer a spol., šialené duše, Wendelov (podivný) úškrn alebo inak „Walking dead“ v priamom prenose, vážení! Ak niekoho máta obsedantná idea, že by jednu slnečnú nedeľu mohol (nedopatrením) skončiť v tieni hradieb psychiatrického inštitútu (ako sochárka Camille Claudel), určite odlajkne moje odhodlanie vyraziť s mačetou do džungle. Lenže, mala som len švajčiarsky nožík a nepustili ma! Frajer s domorodcom Wendelom mi odprisahali, že izbu na 2-krát zamknú (v noci som podnikla 3-krát inšpekciu) a že žiadni seniláci ma URČITE (!) v 4. spánkovej fáze non-REM nezakolú. Pri otvorených oknách priamo do pralesa mi hrozil pri hlave „už“ len nejaký plaz (aj to bolo – to najmenej).

Ráno som pavedecky vysvetľovala svoj kultúrny šok, pričom sme s vervou hltali praženicu z bio vajec (takým žltý koloritom som sa naposledy kŕmila ako 5-ročná). Po včerajšku (bŕŕŕ) som mala dosť priestoru zvyknúť si na akustické prejavy postarších členov domu, no zvyknúť si na surový odór exkrementu jedného z nich, to už je iný „hardcore“. Môj frajer, citlivý na takýto druh situácií, túžil vomitovať na čerstvom vzduchu, no v činnosti mu kládli odpor oceľové mreže na priedomí (aby Parkinsonovci nezdrhli a možno aj my?). Už bol aj on bezprizorný. Ja jediná som sa nepohla z pľacu a s gráciou sa tvárila, že cítim iba tie eko-vajcia a slaninu (som predsa na návšteve!). Po raňajkách starenky balili môjho milého, regulárne mi narúšali privátnu zónu, Wendel ušiel na povinný školský výlet (takto sa lovia kredity, milí študenti), až kým nás jeho madre nezobrala autom do prístavu Cataño, z ktorého sme sa za 50 centov (!!!) pretrajektovali do hlavného mesta Old San Juanu.

San Juan: kolíska Joaquina Phoenixa! (Údaj pre krížovkárov). Za 10 minút sme zmapovali, že sú (ešte) všetky oficinas de turismo v hlbokej neprístupnosti. Ranný nádych kolonializmu nás však rýchlo učičíkal do zmierlivej Alfa hladiny. Po pivku zn. Medalla Light (pred desiatou ráno) si môj frajer, ako potenciálna reinkarnácia Hernanda Cortésa, brúsil čeľuste na panoramatickú pevnosť San Cristóbal. Odmietam vám odkrvovať mozog faktami, ku ktorým pričuchnete z iných plodných zdrojov, tak len takto: Dávajte „viďás“ kam pokladáte svoje chodidlá, desivo krásne leguány veľkosti XS až XXL sú voľne pohodené v celom areáli. Keď sme po niekoľkých hodinách nasali všetky informačné tabule a piktogramy, prehodili sme výhybku na severnú pevnosť El Morro (kde iní končia, my začíname) a romantične šúchali nôžkami po pobrežnom korze, kým sme nemuseli zabúchať na verejné toalety.

Garážovaná portorická matróna (asi 60 krížikov), si vyslúžila čestnú funkciu v mojich zápiskoch, keďže ponímala svoje povolanie „Toilet lady“ ako životné poslanie. Hulákala po nás sťa by ju na jatky brali, nech sa nemiešame (zámer bolo vybudovať mužský a ženský koridor), do rúk nám vtisla vlhké vreckovky, po použití toalety preverila, či sme korektne spláchli, súco použili mydlo a uterák a až potom nás ako „nedonosených“ škôlkarov prepustila na slobodu. Niet nad systém! Ten však nebolo možné hodnotiť už prakticky nikde, najmä s pokročilou hodinou večernou. Chtiac-nechtiac sme sa došuchtali na námestie, kde sa konaloBohemia de Saludo (obdoba nášho SuperStar s odchýlkou, že zúčastnení patrili takmer všetci do hviezdnejroty). Spev však nebol relevantný (?), v hre bolo rafinované merenge, tony smiechu, dokonalá synergia medzi generáciami, keď miestny šuhaj schmatol do kontaktnej trsanice paniu, čo sa chytala minimálne na jeho prababku.

Tá nám asociovala, že je čas skontrolovať našich starcov, opáčiť s Wendelom miestnu špecialitkutripleto a vyžmýkať všetku pohodu z posledného bezinfarktového dňa pred „púťou“, ktorá naveky modifikuje našu definíciu o šoférovaní. Ale späť k hlavnému hrdinovi dní, k Wendelovi, ktorý sa memoroval jazyk nemecký ako snáď žiaden ľudský tvor pred ním (že nás hanba nefackuje za opisovanie v školskom ústave!), aby si RAZ mohol vydupať výmenný pobyt do Germánie a možno tam aj vybojovať štempeľ a plodiť mulatíkov so „šťavnatými“ mädchen. Dovtedy sa musí „uspokojiť“ s niečím, za čo my cálujeme ťažké doláre (menu si doplňte): s rozkladajúcimi sa „coconutmi“ vo dvore, orgazmickým ovocím star fruit, apatickými korytnačkami v záhrade, s klímou, pre ktorú by astmatici znásilňovali a plienili, proste, s každodenným nudným Karibikom.

Misia: prežiť road-trip! To vyššie uvedené bola akože predohra (všetci vieme aká je dôležitá, všakáno). Wendel zotrval so svojimi cudzojazyčnými publikáciami pri hnijúcich kokosoch a my sme si v spoločnostiBudget na týždeň privlastnili milú malú Toyotku. Rada: Zjednávajte, preboha! Tí všivaví kapitalisti od nás najskôr žiadali 350 $ bez poistenia, stiahli sme to na 270 $ aj s extra poistením (!), plus 200 dolárov zhltla banka (ak odovzdáte el coche bez ujmy na plechu, pošle vám to späť na účet). Ešte jedna kuriozita: ak disponujete vekom pod 25 rokov, bez hane od vás vymámia príplatok za nízky vek šoféra! Od byrokracie k realite: Dios mío, ako sme len s láskou spomínali na fungujúce logistické tepny v našej domovine. Tu sa v hocktorom smere bili nelogické značenia, každé fáro dekorovala kerka (mocné preliačeniny), sem-tam sme zhliadli defektík na diaľnici a ak (nadrogovaní/negramotní?) šoféri náhodou vyhodili smerovku, tak sa na 99,9 % sekli. Ak na nás niekedy vážne číhala smrť, tak tu!

Po spínaní dlaní ku všetkým nadpozemským entitám a reálneho zhodnotenia pozície, že môžeme kedykoľvek updatovať portorickú štatistiku o úmrtnosti na cestných uzloch, sme zvolili smer: západ, kde je situovaný najväčší teleskop na svete (Arecibo) s priemerom 305 metrov, ktorý zachytáva signály od mimozemských civilizácií vzdialených až 1500 svetelných rokov (neoficiálna verzia = špionážne centrum). Motal sa tu James Bond v bondovke Zlaté oko, Fox Mulder v seriáli Akty X, no a skoro aj my, pseudodobrodruhovia, nebyť stigmy, že sme prifičali v októbri („hlavná sezóna“) a k tomu v pondelok (pre smrteľníkov vždy zavreté!). Podobný scenár sa opakoval aj v prípade výjazdu do jaskýň Rio Camuy Cava park (Cavernas), ku ktorým obvyklú trasu cez noc skrášlil masívny zosuv pôdy a keď sme vyhútali pojazdnú alternatívu, „jaskyniari“ nám šplechli do ksichtu info o VIP víkendovom zjazde dôchodcov (perdonne, gringos, dnes zatvorené!). ¿Qué? Po odlepení nosov z „visit centra“ sme si ešte „užili mŕtvicu“ z nešťastne odparkovaného auta v jednom z najlukratívnejších rajónov pre lokálnu čvargu, no keďže sme celý rok poslúchali, auto prežilo (s plnou výbavou). Vtedy na západe, ma opakovane prepadla nutkavá emócia, ktorá sa dá zhmotniť do jedinej vetnej konštrukcie: Na kerého ancikrista sme sa sem trepali?!

Vamos a la playas! Odpoveď: kvôli plážam, holúbkovia! Pretože: ospalý bar, letargický personál, nadrúzganí Amíci, teplá masa vody, vychladená always coca-cola a vyľudnená pláž mi patrili (aspoň na 120 minút). Bolo tam všetko, čo si vysnívate nad wikipédiou sychravý pondelok v kancli (aj keď išlo skôr o to, čo tam nebolo). Žiaden betón, ani davy, z čoho sa mi občas dávi! O pár momentov ďalej sa uviedol do tranzu môj muž. Jeho horalská duša podľahla severozápadnej siréne s názvom Crashboat Beach, kde sme si „adoptovali“ našu rentiersku nehnuteľnosť (barak na útese v zajatí bujného rastlinstva), pričom mýtické pelikány a fregaty (kvantitou ako u nás vrabec domový) nás v tom utvrdzovali. A to more! To more (pochopíte z fotiek).

Love machine all inclusive. Asi už šípite, že sme nelíhali v komnatách, ktoré spadajú do siete Hilton International. No fandili by ste nám, že si to zapikujeme v moteloch lásky? V praxi takto: vyslúžilý týpek (asi recepčný) vám neuštedrí jediný pohľad, vzrušuje ho iba prepis vašej ŠPZ a dudky na ruku, aby vám bez možnosti výberu pridelil chyžu s garážou, z ktorej musíte za 8 hodín vypadnúť. Telefonicky si môžete objednať tradááá palacinky, pričom so žiadnou bytosťou neprídete do kontaktu (zvonku do izby vedie niečo ako trezor (salida), do ktorého vložíte hotovosť a niekto (?) vám posunie tou istou infraštruktúrou dnu papanas. Družiť sa so susedmi = hrdelný zločin, nakoľko sú tu cudzoložní občania maximálne „natajnáša“. A teraz správa pre odberateľov magazínu Pekné bývanie: interiér bol výdatne oblepený zrkadlami (hlavne na strope) a señoritami árijského typu. Och, ako sme sa túžili o tento sľubný skvost na Pritzkerovu cenu podeliť aj s našimi blížnymi na Slovenku, ale keďže tu pred mesiacom vystrájal hurikán, zamrzol net. (A už neodmrzol). Kde tento pocit „domova“ hľadať? Západný Rincón, hotel Geminy/25 $ na 8 hodín!

Ak ste zľahka drsnejšieho razenia a nebudete mať kde zložiť skelet na juhu Portorika, pootravujte ľud pre exaktné súradnice k hotelu Ponce/35 $ na 6 hodín. Zašitý, na vetrom bičovanej výšine, vyznávajúci nábytkový minimalizmus, vám zroluje sánku originálnym kúskom vedľa lôžka: gynekologickou kozou (sušila som na nej uteráky, veď čo iné?)! Nad pelechom bliká televízor s unikátnym porno programom v réžii obdareného (ako inak) černocha a jeho šarmantných „asistentiek“. Kto ľúbi takéto zverinky, v Ponce nájde svoje El Dorado!

Prostitútky a ďalšie divy. Iné bu-bu-bu zveriny sa (ževraj) rodia v kriminálnej štvrti La Perla, ale keďže sme tam nevkročili, nemôžem to odkývať. S čím však nesúhlasím ani keby ma na vidly napichli, je výrok knižného guida Places to go, že mesto Ponce je perla juhu (La Perla de Sur). Je to taká perlička, že aj levica J-Lo radšej z neho zdrhla do Nueva Yorku. Kým sme vpadli na územie „vychýreného“ Plaza de las Deliciasso štyrmi levmi pri fontáne, s jednou požiarnou zbrojnicou, s jednou nefunkčnou putikou a predraženým Heinekenom (sick), križovali sme dosť husté úseky v kontraste: všetky močky sveta vs. honosné hotely (túto hranicu determinoval iba chodník). Porciu adrenalínu sme neskôr vyfasovali pri kúpe bežnej vody v menej bežnej predajni (rozumej zbraň pri kase), kde nás cez mreže (!) kasíroval monštruózny predavač v tesnom zovretí miestnej chásky. Preč, preč, rýchlo preč, ako nôti Pali H.

Dino (d)efekt! Čo tak radšej portorické bioluminiscentné zálivy? Nič? Vysvetlím. Primárne ide o to, že čľupnete do vody (nie hocikde), pričom sa na váš corpus prisajú mikroorganizmy rodu Pyrodinium a Dinoflagellates (machrujem), ktoré pri každom rozčerení hladiny začnú produkovať modrozelenú „auru“ (viditeľnosť závisí od brajglu v H2O, ako aj od fázy Mesiaca). My sme to testovali v „zaručenej“ zátoke La Parguera pri večernej plavbe za 6 $. Jeden statočný junák (hádajte ktorý), skočil medzi dve lode, čím sa vytvorila väčšia tma pre neónové „jacuzzi“. Nadržané posádky oboch lodí naňho kukali, kým začne svetielkovať. Ehm, buď to bol odžub, alebo neprajný dorastajúci Mesiac, keďže sme spozorovali iba minimálny efekt diskogule a aj to možno bolo silou vôle. No keďže hltám písané slovo, v Guinessovej knihe rekordov je od roku 2008 vrytá portorická zátoka Puerto Moscito ako najjagavejší biozáliv na svete (na každý liter vody pripadá až 160 000 blikajúcich potvoriek).

Hory: som v rajíííí… Bolo načase! Jeden z najintenzívnejších momentov v klišoidnom duchu „sme bohatí, lebo sme šťastní“ nás opantal, keď sme si to s japonským kamošom túrovali cez kľukaté horské dráhy a konečne (!) ujúchali nad pôžitkom z transportu (pravdepodobne to bolo tým, že sme za deň trúbili tak na 3 autá). Prvé hodiny bolo prízemné riešiť konkrétny cieľ, ten bol predsa všade naokolo! No po 305. serpentíne, študujúc znalecky mapu, som sa zapálila pre možnosť exkurzie do jednej z početných Coffee Haciend. Víťazom sa stala Café la casona, kde nám zadarmenko spravili súkromnú prednášku výroby kávy. Pri lúčení nebol problém s jej zadovážením v troch mega baleniach za 6 $, no s ochutnávkou sa ošívali akoby sme boli neohlásení hygienici. Dôvod bol taký karibský: nerozohriata presso mašinka, takže sme sa nechali nadrogovať iba arómou (v aute nám vyretušovala pachy navlhnutých uterákov z nechutných alabastrových pláží).

Dažďový prales: Slovač, zalez! Pamätáte si CouchSurfera Dylana z úvodu? Muy bien, deťúrence, pretože si ešte zahrá v niekoľkých epizódkach našej „odkundes story“. V tomto vzácnom okamihu nech vám postačia dáta, že chlapík je z Aljašky, vyučuje na portorickej univerzite pedológiu (nié, nie je nudný) a po úspešnom vyčuchaní jeho osoby sme sa utáborili v „aljašskom“ zen-byte, aby sme na druhý deň zmokli ako divé svine v jedinom tropickom pralese na území USA (El Yunque). Už keď sme doň vchádzali, tak čmudil ako talianska sopka Stromboli (asi bude pršať?!), ále napredovali sme v 3-hodinovom treku (vodeodolnú špirálu som uschovala, tak nech mi niekto riekne, čo mi môže v ťažení zabrániť!). Netrápte sa. Odpoveď prišumela sama, cca o dve hodiny od môjho do nebies ručiaceho rúhania.

Brodiac sa divočinou, stúpajúc (a niekoľkokrát meniac zaplavené cesty) ku kopcu El Yunque, som zlomyseľne jazyčila na ľudí (fuj), ktorým vzdorovali v spontánnom pohybe asexuálne pršiplášte. A cestou dole ma skoro ukameňovali krúpy. Presne 4,5 km som zažívala temný stredovek predo mnou, za mnou, vedľa mňa aj vo mne, až kým som nezachytila kontúry jediného svetlého zajtrajšku (našeho auta) a z jeho suchých sedadiel žmýkala a žmýkala spodnú bielizeň, ruksak, šnúrky, riasy (maskara zlyhala), vlasy aj pasy. (V pomyselnom rebríčku portorických top atrakcií krúžkujem sušenie podprsenky na kapote.) A ak mi niekedy bolo jedno, že ma cudzí ujcovia uvidia šatstvom nepokrytú ako v 7. rokoch na mestskej plavárni, tak teraz! Čo nám však jedno nebolo, boli aktuality o štrajku (už aj) lodnej dopravy, čím bol bolestne ohrozený náš ďalší trip na ostrov Culebra (ževraj Posledná Panna Portorika). To, či sme mali vôbec šajnu presvedčiť sa o jej nepoškvrnenosti (prípadnej deflorácii), nie je teraz pre vaše oči.

(nabudúce to už vážne dokončím )

Autor: Ľubica Sekerková
Foto: Ľubica Sekerková a Jozef Zima