Trip do Maroka bol pre mňa vlastne výletom počas mojich dvojmesačných letných radovánok u priateľky v Seville v Španielsku. Hovorím si, mám tu letisko (dosť otrhané ale stále väčšie ako v Blave) a je tam Ryanair, ktorý zo Sevilly lieta do Marakéša v Maroku. Cenu spiatočnej letenky(49,- Eur) bežný slovenský teenager prepije za víkend a ani si to nepamätá. Ja mám zato aj s frajerkou nezabudnuteľné zážitky.

Pripravený z výletov po Egypte a Tunisku na vyjednávanie, resp. odháňanie miestnych predavačov a rôznych iných pochybných bytostí sme v polovici júla opustili pekelne horúcu Sevillu aby sme sa nechali spražiť ešte o trošku viac v 46 stupňových horúčavách vo vnútro zemnom bývalom hlavnom meste Maroka, Marakéši.

Nakoľko ani v Google maps netušili kde sa náš Riad nachádza, zjednali sme si dopravu z letiska. Chlapec buď zaspal alebo nemal prestavené hodinky, keďže s úsmevom na perách a lístkom menším ako vizitka s nápisom Mr. Jancovic nás po hodinke čakania a dvoch telefonátoch privítal pre nás už za ten čas známom letisku.

Čo je vlastne ten Riad? Je to typický marocký dom, palác alebo hostel s vnútornou záhradou a otvoreným priestorom bez strechy v strede budovy. Izby majú zväčša okná situované do vnútra namiesto do ulice. Keďže im tam skoro nikdy neprší, pánkovia môžu bývať aj v domčekoch s otvorom v streche. Po ubytovaní sa v peknej a útulnej izbičke, nasledovali typicky sladké marocké raňajky tvorené domácimi pšeničnými plackami a džemom. Po krátkom rozhovore s "manažérom" Riádu bez pár zubov ale o to väčším úsmevom, vedenom vo francúzštine z jeho strany a španielčine z našej strany sme sa ako tak dohovorili, že čo kde ako vlastne…

Centrum mesta Marakéš sa nazýva Medina a je ohraničené hradbami s dĺžkou 19km typicky tehlovej červenej farby, preto sa Marakéšu hovorí aj červené mesto. Medina je teda miesto kde to žije, kde sme bývali aj my medzi všetkými stánkami nazývanými "souks". Ako by básnik napísal, jeden veľký bordel kde sa dalo všetko kúpiť, zohnať, vidieť a zažiť. Nakupovanie v Medine nie je pre paničky zvyknuté na Aupark, ale pre ľudí, ktorý chcú zažiť niečo nové, vidieť iný, vo väčšine prípadov nemilosrdný život, ale aj odniesť si kopec zážitkov a suvenírov nakúpených počas zjednávania s domácimi predavačmi. Tu však treba dodať jednu vec.V čase našej návštevy bol Ramadám (kde vôbec neplatí ako v jednej pesničke: aj keď je Ramadám ja tebe rada dám…), ktorý je deviatym mesiacom Islamského kalendára a moslimovia veria, že práve v tomto mesiaci sa prorokovi Mohamedovi zjavili prvé verše Koránu. A teda všetci moslimovia sú počas Ramadámu povinní nejesť, nepiť, nefajčiť a ani sexovať v denných hodinách.

Naozaj mi ich bolo ľúto, keď v 45 stupňových horúčavách si nemohli ani za kalištek vody dať. Iróniou na tomto všetkom je, že keď ich človek pozoroval čo sa bude diať po zotmení, tak prvá vec ktorú každý z nich spravil bola cigareta v papuli. Až potom nasledovalo občerstvenie v podobe vody a jedla, čo bol zároveň aj najlepší čas na nakupovanie, keďže vás mal vtedy každý na háku a nikto vás neotravoval.

Keďže Medina je centrom mesta, námestie Jemaa el-Fnaa je jeho srdcom. Ide o najrušnejšie námestie v Afrike, podotýkam, že hlavne v noci. Počas dňa sa tu okrem pár stánkov, veštíc, pouličných predavačov a pánov s opicami moc toho nedeje, veď komu by sa chcelo piecť na tom slnku. O tom, že je naozaj najrušnejšie vás presvedčí až západ slnka. V momente sú rozložené stovky pojazdných jedální, resp. stánkov s tradičným jedlom, kde treba istotne ísť skúsiť miestne špeciality za cenu veľkého piva a pol deci u nás. Popri jedení vás budú zabávať domáci streetdancers svojimi akrobatickými kúskami, do tanca budú hrať páni s bubnami a svojimi marockými fujarami a komu by sa málilo, tak sa môže ísť dať odfotiť s opičkou na retiazke. Krotiteľ, resp. vyvolávač hadov ako ho my doma voláme, vyvoláva svoju Kobru z košíka za melodicky známej hypnotizujúcej pesničky z fujarky. Okrem toho je celé námestie obkolesené reštauráciami, ktorých terasy ponúkajú naozaj krásne výhľady na celé námestie Jemaa el-Fnaa a Medinu.

Po nočnom ošiale na Jemaa el-Fnaa sme sa na druhý deň ocitli v koželužniach Dar Dbagh. Samozrejme, že hneď ako domáci zacítia turistu hneď sú pri vás aj s vetvičkou mäty a ponukou sprievodcu zadarmo. Tá mäta je veľmi podstatná, pretože tam všetko tak neskutočne smrdí, že keby ju nemáte stále na nose vás tam vykotí. A druhá vec je, že tam zadarmo nič neexistuje, takže po prehliadke koželužní bude dotyčný od vás drankať kľudne aj 100MAD, čo je asi 9 Eur. Ja s úsmevom na perách a kľudom Angličana mu ďakujem a posúvam 10MAD, teda asi 90 centov. Netreba sa nechať zdierať a treba si vopred naštudovať odporúčané prepitné a miestne ceny ešte pred odchodom do danej destinácie. Treba ignorovať ich zabijacké pohľady po tom, čo mu nedáte toľko koľko chcel, veď jeho to o pár sekúnd prejde a vydranká to od iného turistu.

Nedá sa dopodrobna rozkecať o všetkom, tak len na inšpiráciu spomeniem ďalšie zaujímavosti v okolí na návštevu ako napríklad Koutoubia Mosque, najväčšia mešita v Maroku s minaretom vysokým 200 metrov. Múzeum Dar Si Saïd, známe najmä pre artefakty, zbrane a hudobné nástroje vyrobené z dreva. Ben Youssef Madrassa, najväčšia Islamistická vysoká škola v Maroku s krásnou architektúrou.
Aj keď sú úzke uličky v Medine zastrešené plechmi, slnku a teplu sa len tak nevyhnete. Preto treba navštíviť Majorelle Gardens, záhrady mimo Mediny situované v novšej časti mesta nazývanej Gueliz. Vstup je o čosi drahší ako na bežné atrakcie avšak človek si tam naozaj oddýchne od ruchu z mesta ale najmä sa vie aspoň na pol hodinku schovať pred rozpálenými ulicami a zákerným marockým slnkom. Záhrady Majorelle prejdete kľudne aj za 20 minút a môžete tam vidieť rastliny z celého sveta a asi všetky druhy kaktusov.

Ako čerešničku nášho výletu po Marakéši a okolia som si nechal vodopády Ouzoud. Cesta, ktorá trvala niečo do troch hodín bola pre mňa vysloveným utrpením. Viem byť doslova paranoický, keď cestujem napr. minibusom a nešoférujem ja, ale niekto iný, čo pre mňa automaticky znamená nehodu. A to si ani neviete predstaviť koľko krát sme k tej nehode boli blízko s naším fittipaldim za volantom rozdrbkaného Mercedesu Sprinter. Našťastie sme dorazili celí.

Vodopády Ouzoud sa nachádzajú približne 150km severo-východne od mesta Marakéš pri dedinke Tanaghmeilt. Náš sprievodca hovoriaci oficiálnymi jazykmi Arabčinou a Barbarčinou taktiež aj francúzsky, španielsky a anglicky nás prevádzal olivovými sadmi klesajúcimi popri 2 kaskádových vodopádoch s výškou 110 metrov. Možnosť okúpať a zároveň osviežiť sa v jednom z menších vodopádov sme s radosťou prijali a zrazu sme si pripadali ako naši počerní spoluobčania čvachtajúci sa kade tade po potokoch sťa by aquapark. Ďalšia možnosť ako okrkať turistu bolo člnkovanie až pri samotný vodopád, ktorú sme si však nechceli nechať ujsť, nakoľko sa jednalo a celkom slušný, lacný a nevšedný zážitok.Napokon nás sprievodca vzal do pre neho už vopred dohodnutej reštaurácie na obed. Jedno treba ale uznať, že málo kedy sa človeku naskytne tak úžasný výhľad z reštaurácie. K dokonalosti chýbalo už len chladené pivko, ktoré bohužiaľ u arabov budete hľadať márne.

Po chutnom obede, aj keď bez pivka, sme sa začali štverať hore. Počas krátkeho výstupu sa nám opäť naskytli krásne pohľady na vodopády z druhej strany a zároveň nás vítali aj voľne žijúce opice hľadajúce akúkoľvek potravu a pobavenie turistov. Tento krát naozaj bezplatne a v prírode ste sa mohli s opicami odfotiť. Tesne pred odchodom nášho rozdrbkaného mikrobusu, sme nášmu sprievodcovi, ktorý počas dňa absolvoval 2-krát okruh okolo vodopádov v úmorných teplotných podmienkach a ako som spomínal už predtým, keďže bol Ramadám(ja tebe rada dám) aj my sme mu dali nejaké peniažky nakoľko chudák za celý deň ani nepil, tobôž ešte fajčil.

Maroko patrí z trojice mojich precestovaných afrických krajín Egypt, Tunisko a Maroko jednoznačne k najzaujímavejšej. Každému kto by sa chystal navštíviť túto geograficky blízko situovanú a kultúrne odlišnú krajinu tak vrelo odporúčam.

Autor a foto: Richard Jančovič
www.mywaytotravel.com