Bolo to už veľmi dávno, keď mi jedna kartárka vyveštila, že ma v budúcnosti čaká dlhá cesta lietadlom, na druhý koniec sveta, do Afriky. Vraj ma tam pozve priateľ cudzinec. Bola som šokovaná, nakoľko som nikoho takého nepoznala. Ako však roky bežali, na moje veľké prekvapenie sa jej veštba splnila a mňa ozaj pozval priateľ, s ktorým som sa zoznámila cez skype, do svojej vlasti - Maroka. V decembri 2008 som od neho dostala letenku aj s pozvaním na návštevu, na tri týždne.

Rada som jeho pozvanie prijala, pretože ma vždy lákali neznáme kraje, nové zvyky a kultúry. Jeho rodina, v ktorej som žila, býva v mestečku Ouled Frej, neďaleko mesta El Jadida. Toto mestečko ako ho tu volajú village, má asi 15 000 obyvateľov, je vcelku nenápadné, ale nájdeme tu všetky potrebné úrady, školy, aj stredné, súd. Samozrejme poštu, ktorá poskytuje aj službu Western union, a nechýba ani bankomat. Takže turisti sa nemusia báť, že by zostali bez peňazí.

Obchody tu nenájdeme také, na aké sme zvyknutí z domu. Tie sú len vo veľkých mestách. Zato však je tu veľmi zaujímavý trh, ktorý funguje denne, plný zeleniny a ovocia od výmyslu sveta, nájdeme tu mäsiara, predavača hydiny / u neho sa mi veľmi páčila služba zákazníkom / kurča sme vybrali živé, predavač ho odvážil a keď sme ponakupovali všetko potrebné, kurča nás už čakalo ošklbané, len ho vložiť do hrnca. Obďaleč sa na ohnisku piekol chlebík medfouna, ďalej na kusoch ľadu som objavila rôzne druhy čerstvých rýb, najviac sardinky, platézy a ostatné, ktoré som ani nepoznala.

Mojim najväčším zážitkom v tomto mestečku však bola cesta tzv. animal taxi na veľký trh. Takto som toto vozidlo spontánne nazvala ja. Ako viem, názov sa ujal. Takto som sa ešte nikdy neviezla, tak som samozrejme musela toto cestovanie vyskúšať. Pred domom zastavil malý vozík ťahaný koníkom, krytý strieškou. Nasadli sme a pohli sme sa za mesto na veľký trh. Cesta to bola za všetky drobné, všetky kosti vo mne hrkotali, ale stálo to za tú skúsenosť.

Trhovisko bolo plné ľudí, doslova hlava na hlave. Ale najzaujímavejšie na tom všetkom bol spôsob predaja. Orosené, do ďaleka voňajúce pomaranče porozkladané na celtovine priamo na zemi, zaručene čerstvé domáce vajíčka rozložené na slame, obrovský priestor s veľkými vrecami plnými rozváňajúceho korenia od výmyslu sveta , živé zvieratá – ovce, kozy, kone, sliepky, morky, proste, čo kto potrebuje a na čo má chuť. A na moje prekvapenie aj obilie. Len po nami milovanej bravčovinke som sa zbytočne obzerala – tú tu nikde nenájdeme. O kúsok ďalej ponúkala naša známa svoje výrobky, krásne, hrubé chlpaté ručne tkané koberce / ako som sa dozvedela, jeden váži 20 kg / , takže lietadlom dopravovať domov nedoporučujem. A ako inak, bez dohadovania sa o cene sa žiaden obchod neuzavrel. Divadlo pre cudzincov, národný šport pre domácich. A ako som zistila, najlepšie dokážu zjednávať ženy. Tie sa nedajú len tak ľahko ošklbať.

Nakoľko bolo naše animal taxi preplnené nákupom a všetci by sme sa nepomestili, tak sme i s priateľom išli domov pešo. A ja som takto mohla spoznať mestečko, v ktorom budem žiť 3 týždne. Cestou sme pozorovali majstrov vyrábajúcich svoje výrobky. Každá dielnička je totiž v garáži poschodového domu . Autá tam neparkujú, tie stoja na verejnom parkovisku. Ak nezarába, prekáža. V garáži sa pracuje. Ani jedna dielňa nemala dvere zatvorené – všetko sa vyrábalo a opravovalo za prítomnosti zvedavcov a okoloidúcich.

Navštívili sme dielničku opravárov bicyklov, stolára vyrábajúceho diván - niektoré veľké kusy opracovával priamo na ulici, doslova na kolene, ale hotový výrobok bol prekrásny . Výrobcu gombíkov na kaftany a ostatné oblečenie, dokonca som objavila aj požičovňu slávnostného oblečenia pre ženy, mužov a deti. Takéto nákladné oblečenie sa používa hlavne pri svadbách. Na môj údiv požičovné na jeden deň bolo pre našinca zadarmo – 2 eurá .

Zablúdili sme aj do malého obchodíka s potravinami, ktorého majitelia sú priatelia môjho sprievodcu. Tu musím konštatovať, že ja som nikdy za nič neplatila, nakoľko som bola rodina, ako ma volali. Tam sme pravidelne chodievali na vynikajúci domáci tvarohový krém, alebo deti si tam za 1 MAD chodievali, keď pri hre vyhladli, kupovať chlebík poliaty olivovým olejom a naplnený vajíčkom bohato posypaným ich typickým rozváňajúcim korením.

Zo začiatku si ma mýlili s Francúzkou – tak na mňa volali aj deti, ktoré sa mi bez ostychu stavali pred objektív, pokrikujúc na mňa madam fransé. V mestečku nájdeme aj internetovú kaviareň, servis počítačov, a čo bolo pre mňa obrovským prekvapením verejné kúpele. Neboli sme na ne odkázaní, nakoľko kúpeľňa bola v dome, ale Maročania tieto kúpele využívajú ako spoločenské stredisko, nakoľko krčmy, tak obľúbené u nás, tu nenájdeme. V kúpeľoch sa stretávajú aby sa porozprávali, prebrali všetky novinky, čo sa v meste udialo a ostatné dôležité udalosti. Tiež som bola kúpele pozrieť, ako to tam vlastne funguje.

Každá nová prichádzajúca si so sebou priniesla osušku alebo uterák. Ak si zabudla gel, či mydlo, tak jej ho kúpeľníčka podala aj s vedierkom, ktorým sa polievala. Ja som sa nekúpala, len som pozorovala cvrkot okolo seba, čakajúc na matku a dcéru mojej rodiny. Okolo mňa bez ostychu pobehovali polonahé ženy. Bola som prekvapená, že mnoho z nich ma oslovilo menom, oznamujúc mi, že moja rodina o chvíľu príde. Veľmi rýchlo sa zvesť o mojej prítomnosti rozniesla po mestečku, pretože návštevu z maličkého Slovenska mali ako prví a jediní v meste. Tak som sa stala celebritou mestečka.

Dostala som pozvanie aj na návštevu mestskej školy. Najviac ma prekvapilo, že učiteľka mala so sebou okrem školopovinnej dcérky aj najmladšieho 9 mesačného synčeka. Mňa to prekvapilo, pretože niečo také u nás nevidno, ale tam je to normálna bežná vec. Tu neexistuje materská dovolenka. A nikomu to neprekáža. Ženy dokážu pracovať a ešte sa i starať o svoje deti.

Raritou tohto mestečka je aj štvrť zvaná India. Neviem prečo ju tak volajú, ale môj sprievodca mi povedal, že je tam cintorín, na ktorý cudzinci nesmú. Však načo by som tam aj chodila. Pri vstupnej bráne predával mladý muž šperky dovezené z Indie / hádam pre tie šperky ten názov , neviem /. Táto štvrť však nepatrí medzi najbezpečnejšie. Žijú v nej menej majetní obyvatelia, tak hádam preto.

Vo štvrti, kde stojí dom, v ktorom som žila, stojí v lepšej časti mesta hneď oproti mešite. Tak som mohla priamo z terasy sledovať ich veľké obedňajšie piatkové bohoslužby. Mala som to ako na dlani. Zriadenci mešity na cestu roztiahli veľké tyrkysové koberce, aby účastníci bohoslužby, ktorí sa do mešity nepomestia, sa mali kde modliť. Každý jeden nechal topánky pri okraji koberca a začalo sa modlenie. Bola som týmto výjavom doslova fascinovaná.

Za mestečkom, neďaleko nášho domu, je palmový háj. Vyrástol na mieste, kde predtým akýsi Alžírčan pestoval hrozno. Po jeho smrti však jeho deti nemali o túto prácu záujem, tak namiesto vinice tam rastú palmy pomedzi ktoré preteká riečka. V lete sa v nej obyvatelia kúpu, avšak v zime slúži ako napájadlo pre kozy a ovce. Videla som malé jahniatka, sotva deň staré, každé so zviazanými prednými nohami, aby neušli a samozrejme, každému pastierovi robil spoločnosť pes.

Zažila som tu aj stretnutie domáceho pána s jeho priateľmi. Takéto stretnutia sa konajú vždy v inej rodine. Muži tu preberajú kapitoly z koránu, spolu sa modlia, a samozrejme nechýba pohostenie. Ja s priateľom a jeho priateľmi, ktorých som si tam našla veľmi veľa, sme večer chodievali do kaviarničky pod obrovským datľovníkom na kávu. V príjemnom prostredí na čerstvom povetrí sme si dali buď ich typický mätový čaj, a ja, ťažký kávičkár, samozrejme vynikajúcu arabskú kávu. Na naše pomery všetko veľmi lacné.

Neďaleko tohto mestečka sa nachádza aj starobylá pevnosť – Casbah Black soultan boulevard. Boli sme ju samozrejme pozrieť, ale o tomto výlete nabudúce. Nezabudnem ani na typickú marockú svadbu, na ktorej som mala tú česť byť hosťom. To je nezabudnuteľný zážitok, ale o nej tiež až nabudúce.

Autor a foto: Donia