Sibír. Keď sa povie názov tejto ruskej oblasti, každý si predstaví milióny briez, nekonečnú tajgu či temné príbehy z histórie. Sibír má však aj svoje ťaháky za ktorými sa oplatí cestovať niekoľko dní či tisíce kilometrov. Na Sibíri totiž leží aj jedno z najznámejších jazier sveta. Objavte svet nepoznaného Bajkalského jazera, ochutnajte údeného omuľa a prejdite sa uličkami Irkutsku, ktorý kedysi nosil hrdo prezývku „Paríž Sibíri"

Za bajkalskými špecialitami

K brehom Bajkalského jazera vedú dve najčastejšie cesty. Jedna je rýchla a znamená preletieť do Irkutsku odkiaľ je to k Bajkalu už len posledná hodinka cesty, alebo máte na výber dobrodružnejšiu verziu a tou je vlak. Stačí nasadnúť v Moskve do svojho vagónu a po 75-85 hodinách a 5139 kilometroch ste na mieste. Neviete si to predstaviť? Nepredstavujte si a dajte sa na to. Nikdy na toto dobrodružstvo nezabudnete. Dnešnou bránou do sveta Bajkalu je malá dedinka menom Listvyanka. Kedysi ospalá dedinka sa premenila na miesto, kde stojí zopár hotelov, hostelov a kde sa človek môže okúpať na jednej z viacerých pláží. Na prvý pohľad je tu život. Promenádu zaplnili prechádzajúci sa ľudia, hladinu jazera križuje niekoľko lodí a pláž je plná domácich Rusov, ktorí sa tu pozbierali snáď zo všetkých kútov svojej obrovskej krajiny. Z malých podnikov sa na ulicu dostávajú vône grilovaných rýb aj typických šašlíkov.

Atmosférou pripomína Listvyanka prímorské dovolenkové stredisko. Bajkal je obrovský, že svojim spôsobom sa naozaj podobá na more a keď sa nad hladinou vznáša jemný opar, nevidno ani na druhý breh a tak si nikto nevie predstaviť aké je jazero veľké. Bajkal je ovenčený niekoľkými prvenstvami. Hovorí sa o ňom ako o najhlbšom jazere sveta, pretože jeho dno od hladiny oddeľuje 1642 metrov a zároveň sa skloňuje ako najstaršie jazero sveta a dokonca aj najčistejšie. Voda v ňom je dokonca pitná a hoci nie hneď pri Listvyanke, ale ďalej od nej je to bezproblémové. Stačí však zísť z ulice na pláž, namočiť si do chladnej vody nohy a naozaj je nesmierne priezračná. V prístave je ruch a niekoľko ľudí čaká na svoju výletnú loďku. Tá spraví po jazere trojhodinový okruh a vy len sedíte a nasávate jeho atmosféru.

O pár krokov ďalej sa začína oblasť s trhoviskom. V ruských mestách vždy patria medzi najpôsobivejšie a najživšie miesta. Trhovisko v Listvyanke vonia po údených rybách. Údenie má na brehu Bajkalu svoju dávnu tradíciu a tá pretrváva dodnes. Najtradičnejšou rybou Bajkalu je omuľ. Nevyskytuje sa nikde inde na svete a preto je tým najlepším jedlom, ktoré by ste tu mali ochutnať. Omule predáva skoro každý. Maličké, stredné aj väčšie kusy a rozdiely medzi nimi sú v rádovo desiatkach rubľov. Vonia tak nádherne, že chcete nechcete, musíte si ho kúpiť a ochutnať. Ak niekde vedia ako údiť ryby, je to tu na brehu Bajkalského jazera. Omuľ chutí vynikajúco. Niečo medzi pstruhom a lososom a hneď ako dojete, viete, že to nebol váš posledný.

Šamanova skala a sladkovodné tulene

Medzi najzaujímavejších obyvateľov Bajkalského jazera patria sladkovodné tulene, ktoré tu volajú nerpy. Sú miesta, kde sa zdržiavajú po desiatkach, no aj v Listvyanke sa dajú spozorovať. Stačí mať šťastie, pozorné oko a najväčšiu šancu máte ráno, kedy je okolie Bajkalu tiché a pokojné. Niekoľko ľudí sedí na opustenej pláži, o breh sa rozbíjajú neveľké vlnky a ráno sa dokonca na druhej strane jazera dvíhajú kopce. Tam leží Burjatsko. Zaujímavý ruský región, kde žijú ľudia pripomínajúci Mongolov či Kirgizov so šikmejšími očami a ktorí dodnes neopustili svoje tradičné predstavy o náboženstve prepletené šamanizmom. Tu sa zastavil čas a to je na tom krásne. Ak chcete mať istotu, že nerpy uvidíte, môžete sa vybrať do miestneho nerpinária nad trhoviskom, kde majú každý deň predstavenia.

Dodnes sa úplne presne nevie ako sa nerpy do Bajkalského jazera dostali, no každý vie, že sú unikátne. Vedci predpokladajú, že ich tu stále žije okolo 100 tisíc. Predstavenie je bizarné, pripomína sovietske časy avšak je fascinujúce, čo všetko tulene dokážu. Kto by ich nechcel pozorovať v nerpináriu, môže skočiť do Múzea Bajkalu za mestečkom a niekoľko ich žije aj v miestnom akváriu. Listvyanka je ráno pokojná a tak má hmla nad jazerom magickú atmosféru.

Neďaleko mesta leží Šamanova skala. Maličký kúsok kameňa dvíhajúceho sa nad hladinou na mieste, kde sa mohutná rieka Angara vylieva z Bajkalu a smeruje do Irkutsku. Do Bajkalu sa vlieva cca 330 riek, no len jedna jediná z neho odchádza. Podľa starej legendy hodil do Bajkalu skalu muž, aby zabránil svojej dcére Angare odísť z jazera za svojim milovaným mužom menom Jenisej. Kedysi sa dokonca priamo na skale odohrávali šamanské rituály a Burjati používali skalu aj ako súdny dvor. „Previnilého človeka doniesli na skalu, nechali ho tam cez noc a ak sa na nej objavil aj ráno, bol nevinný. Ak bol vinný, voda ho potrestala" hovorí Jelena, rodáčka z neďalekého Irkutsku.

Na opačnom brehu rieky Angara sa pod pahorkom krčí niekoľko domov a telegrafické stĺpy. Rybári na svojich loďkách chytajú ryby a život sa tam zastavil. Tým miestom je Port Baikal, dôležité miesto odkiaľ chodia trajekty do Listvyanky a odkiaľ vyráža aj známa Krugobajkalská železnica. Kedysi dokonca vlaky aj pasažierov cez jazero prevážali ľadoborce. Ten väčší menom Bajkal však neprežil občiansku vojnu a dnes je potopený niekde na dne jazera a menší menom Angara stojí na okraji Irkutsku ako múzeum. Akoby tu na Bajkale malo všetko svoj zaujímavý príbeh.

Sibírsky skanzen

Medzi Irkutskom a Listvyankou leží Taltsy, skanzen sibírskej tradičnej architektúry. Je krásnym kamienkom sibírskej mozaiky a jeho poloha priamo na brehu Angary je tiež čarovná. Angara sa od Bajkalu oddelí za Šamanovou skalou a ďalej už tečie ako mohutná rieka prinášajúca život. Práve rieky boli kedysi jedinými cestami a aj prví ruskí dobrodruhovia objavujúci Sibír ich využívali. Dobývanie Sibíri sa rozbehne najmä v 16. a 17.storočí a dodnes sa tieto príbehy rozprávajú so zatajeným dychom. Práve Taltsy pomôže poodokryť nejedno tajomstvo ako mohol Sibír pred dvesto či tristo rokmi vyzerať. Všade naokolo sú stromy a samozrejme neodmysliteľné sibírske brezy.

Taltsy na prvý pohľad pripomína ostrog, starú drevenú pevnosť nad ktorou sa dvíhajú vežičky či cibuľovité kupoly chrámov. Hradbu tvoria hrubé kmene stromov a jemný dážď dotvára surovú atmosféru, ktorá akoby chcela vystihnúť túto časť sveta, ktorá sa stala synonymom nehostinnosti. Medzi najvzácnejšie časti skanzenu patrí Kazanský kostolík z roku 1679. „Je najstarším na Sibíri a dodnes sa používa" hrdo povie Vasilij, potom Kozákov, ktorý sprevádza areálom. „Keď sú dôležité sviatky, ľudia prichádzajú a hoci sa dnu zmestí len niekoľko z nich, ostatní stoja vonku" dodá. Nájsť v týchto končinách stavby zo 17.storočia je skôr unikátom. Nahliadneme do školy, kde visí na stene rozvrh hodín a v polici leží niekoľko kníh a prejdeme sa starými, drevenými domami. Steny zdobia svadobné kroje, výšivky, kožušiny, kuchyne mali priamo v dreveniciach a na peci sa spávalo.

Podobné drevenice by sme našli aj u nás, pretože slovanský element sa v nich nezaprie. V dome, kde sa dnes udomácnilo múzeum stojí štvorica mladíkov. Radi nám prevedú staré, kozácke piesne. Každý z nich má nádherný hlas a ak človek zatvorí oči, cestuje v čase, kedy nosili na perách podobné piesne tí, ktorí tu stavali prvé domy. Súčasťou skanzenu je aj tradičná reštaurácia. Boršč alebo soľjanka a po nej pelemeni plnené mäsom s hustou smotanou. Na pitie sa podáva jemne alkoholický nápoj z medu menom medovucha.

Paríž Sibíri

Najbližším veľkým mestom pri bajkalských brehoch je Irkutsk. Kedysi hrdo nosil prezývku „Paríž Sibíri" a svoj nezameniteľný šarm si uchoval dodnes. Irkutsk sa spoločne s Petrohradom považuje za najkrajšie ruské mesto a kedysi dokonca obe mestá súperili o to, ktoré je vzdelanejšie a kultúrnejšie. Prispelo k tomu najmä 19.storočie, kedy sa do Irkutsku dostalo veľké množstvo spisovateľov, hudobníkov, aristokracie či vojenských generálov, všetci pod hlavičkou dekabristov, teda tých, ktorí sa znepáčili ruskému cárovi. Sibír akoby vždy patrila vyhnancom. Nábrežie sútoku riek Angara a Irkut zdobí niekoľko monumentov od Moskovskej brány až po sochu Ivana Pochabova, zakladateľa mesta.

V parku hrdinov plápolá oheň za večnú pamiatku padlých vojakov a nad korunami stromov sa dvíha Chrám Krista spasiteľa, najstaršia kamenná pamiatka mesta. Vnútro zaplnila vôňa kadidla, mních s dlhou bradou a ťažkým rúchom číta pred ikonostásom a niekoľko ľudí sa postojačky prežehnáva. Celý interiér zapĺňajú nádherné fresky plné biblických motívov. Niektoré irkutské svätostánky poznačil jedinečný štýl zvaný sibírske baroko. Týka sa to aj neďalekého Kostola zvestovania, kde sa tak miešajú barokové prvky s ázijskými, či dokonca budhistickými. Nie je veľa miest na svete, kde podobný štýl existuje, no Irkutsk je v tomto jednička. Ďalej na nábreží sa na mesto pozerá cár Alexander III., ktorý sa vďaka rozhodnutiu dokončiť Transsibírsku magistrálu zapísal nezmazateľne do histórie nielen Ruska, ale aj Irkutsku. Železnica tu odjakživa prinášala život a ani dnes sa to veľmi nezmenilo. Ľudia zaplnili promenádu, motajú sa sem i tam, zastavia sa v stánku na perfektnú, smotanovú, ruskú zmrzlinu a užívajú si pohľad na fontánu priamo v Angare.

Miestne trhovisko je od rána zaplnené predávajúcimi aj nakupujúcimi. Voňavé kvety, sviečky, med, sušené bylinky z bajkalských kopcov aj vynikajúce čaje, ovocie, zelenina, lesné plody zo sibírskych lesov, ale aj kýble tvarohu či bliny plnené lekvárom. Majú tu jednoducho všetko. Aj na prechádzku je Irkutsk veľmi príjemný. V modernom meste má stále svoje miesto tradičná, drevená architektúra a tak niet divu ak uprostred nového sídliska stojí niekoľko krásnych, sibírskych dreveníc. Irkutsk je mestom múzeí a medzi tie najzaujímavejšie patrí Múzeum čaju, pretože kedysi tadiaľto viedla stará čajová cesta z Pekingu do Novgorodu a Múzeum Volkonski, zachytávajúce osudy dekabristov. Kedysi bol dom, ktorému šéfovala Maria Volonská „princezná Sibíri" centrom kultúrneho diania v meste a dnes za jeho drevenými strechami spočíva starý nábytok a nádych sibírskeho luxusu 19.storočia. Irkutska sa naozaj veľmi pekne zapísal do mysle a nie je nič dlžný svojej povesti.

Tomáš Kubuš

www.kubus.blog.sme.sk
https://www.facebook.com/tomkubuscesty/