Je úplne jedno odkiaľ ste, akí ste, aký máte bedeker, plán, morálku či osobný kódex. Tu platí pre všetkých dočasných madrileños iba jeden zákon: spí sa minimálne, užíva maximálne. Slovami majstra Hemingwaya: „V Madride nikto nelíha na lôžko, pokiaľ nepokorí noc."
Aperitív. Cestovateľská rovnica ja + môj milý = Madrid nevzklíčila náhodou, keďže sme tam mali priamu spojku z rodnej hrudy (frajírova sestra na stáži). Poviem vám, je vskutku nádherné, keď sa vďaka „madridskej" spojke vyhnete neefektívnym podnikom (pivo bez voltov) a zároveň spolu vystopujete nové miesta s poctivými voltios! No skôr, ako sa začnete nabíjať, myslite na základné pravidlo: Madrid nie je Barcelona, holúbkovia! Keď si to ujasnite ešte na domácej pôde, uniknete nutkavému pocitu (neférového) porovnávania španielskych „súrodencov".
Kedy ho dobyť? Ideálne na jar alebo na jeseň. V lete je Madrid „vymretý" kvôli rozpáleným uliciam, v zime vás zošnurujú ostré teploty. Každopádne, vyrazte tam kedy a odkiaľ vám je milé, my sme zvolili temer jarný Schwechat, aerolinku FlyNiki (super ranný let) a za tri hodinky nás na madridskom letisku ovalil kŕdeľ testosterónu, jarí a hluční španielski muchachos, s extra „volume" riasami (určite sa tak narodili, určite to nie je Maybelline). Slovenská menšina vs. temperamentná španielčina, kde-tu popretkávaná prisťahovalcami z Latinskej Ameriky, ktorých 10-roční potomkovia trpeli obezitou najvyšších g(rádov). Uf, drsné! Rovnako ako lístok na metro: 5 €/1 ks (…lebo však 3 € letiskový príplatok).
Predjedlo. Len čo sme vystúpili na svetlo božie, zavetrili nás roznášači letákov. V duchu slovenskej poslušnosti si s úsmevom zoberiete prvé dva, na konci ulice ich žmolíte tridsať, ku koncu dňa máte chuť aktivistom rozbíjať držky. Nuž, ale musia tí Španieli aj niečo robiť, nie? Aj keď, doteraz mi je záhadou z čoho vlastne žijú. Siestu dodržiavajú svedomito, väčšina obchodov otvára tesne pred obedom, doprava je stále „busy", v sobotu je väčšina služieb otvorená iba doobeda, v nedeľu okrem kostola vôbec nič. Vďakabohu, že majú aspoň euro.
!Warning: Pension Enebral! Zbaviť sa bagáže nám pomohol skromnučký pelech (114 €/4 noci/2 os.) rezervovaný priamo v centre, blízko populárnych párty štvrtí Chueca a Malasaña. Nekonvenčná idea situovať „guest house" priamo v bytovke nám dožičila nečakané stretnutie s dvoma ňuňuňu transvestitami (akože susedmi). Hostel bol v preklade rozľahlý byt prečarovaný na recepciu, izby a dve kúpeľne (šípite v tom biznis plán?). Feši recepčný nevedel ani zaťať po anglicky a izbu nám pridelil o tri hodiny skôr, ako bol oficiálny „check in". Potešilo, no hobitia kutica už menej. Ako tu môžu existovať dvaja ľudia (frajer = 193 cm), s batožinou, tlačenkami a spol.? (Nie, nie sme sedláci, čo nosia drevo do lesa, ale zabíjačkové špeciality boli na revanš pre našu spojku). Ale však bola posteľ. Bola kúpeľňa. Bol dokonca aj popolník, len sa nemohlo fajčiť v posteli. Keby dva týždne po našom príchode domov nepotiahol hostal Enebral z karty môjho chlapa peniažky za pobyt ďalšie dva razy (t.j. 228 € už k pôvodným 114 €), aj by som vám tento exotický úkryt s láskou odporučila. No aspoň mi je už menšou záhadou, z čoho tí Španieli žijú (reklamácia hrdelnej krádeže je momentálne v procese, do 7 dní by to malo byť OK). Poučenie: Bez „PayPal" plaťte iba v prípade, že ide o osvedčené spoločnosti, nie malé „zaprdené" hostelíky! Vale?!
Hlavný chod. Madrid, to sú legendárne štvrte, ulice, námestia, ktoré budete po pár dňoch poznať ako svoje (betónové) detské sídlisko. Najrušnejšie námestie Puerta del Sol (Brána Slnka) je úplným stredobodom Españe, keďže sa tu nachádza nultý kilometer, od ktorého sa počítajú vzdialenosti v celom Španielsku. Práve tu sme odštartovali našu „križiacku" výpravu, práve tu nám skrížili cestu večne hraví domáci v kostýmoch nestarnúcej Hello Kitty, úlisného Mr. Beana či herojov zo Star Wars. Zbavili sme sa ich útekom do štvrte s drsným nádychom, slávnej Malasañe, ktorá bola semeniskom revolúcie La Movidav 80. rokoch 20 st. Titulujme toto obdobie konca cenzúry ako chceme – hedonistické, okázalé, perverzné zhýralé, podvratné – hlavným krédom bolo: Žiadne tabu neexistujú, čím viac sa oslavuje, tým lepšie! To platí dodnes, všakáno…
Chlieb a hry. Východná hranica tejto revolučnej štvrte – Calle Fuencarral – je zas sídlom najvychytenejších značiek a udáva módny diktát celému Madridu (keby len jemu). Verte či nie, Madrid je jedna z mála európskych metropol, kde si ulovíte kvalitné kúsky za zdravé ceny! (100 % overené). Približne niekde tu nás zastihol vlčí hlad a dopustila som sa tak hrubočiznej gastronomickej chyby: kývla som na menú del día v tradičnom španielskom pohostinstve. Vysvetlím. Typická poživeň v takýchto podnikoch je napr. callos a la madrileña (držky v pikantnej rajčinovej omáčke), oreja (prasacie uši) & Co. Áno, mala som problém. Ťažké, nutrične výdatné 3-chodové menu s fľašou červeného (10,50 €/os.), nás tak odpálilo, že sme nemali síl na vychýrené zobkanie v tapas baroch!
Byty mimo reality. Véééľmi pomaly sme sa odgúľali na západ madridského centra, kde sa nám predviedol najväčší palác Európy, Palacio Real, ktorý je v čase neprítomnosti kráľa, teda, keď práve strieľa slony v Afrike, prípadne si užíva s nemeckou princeznou Corinnou, sprístupnený plebsu za 10 €/os. (vraj to stojí za to, akože ten palác). Tému „nehnuteľnosti" však neopustíme. V Madride mi srdce pišťalo za všetkými bytmi s „visačkou" se vende (na predaj). Normálne chytám triašku, keď si predstavím 30-ročnú hypotéku za „štyri steny" v bratislavskom Ružinove, no v Madride by som neváhala kvôli bytu s retro balkónom predať aj obličku. Úžasné je, že Madrid má rajc aj v tej najvykričanejšej štvrti, dokonca možno ešte väčší ako v nóbl Salamance. Ak špekulujete nad štúdiom, stážou, potenciálnym vydajom, asi vás bude zaujímať mesačný nájom/za izbu (!). Naša spojka platí 180 €, byt „sharuje" s domácou v periférnej časti mesta (podľa Madridčanov ďaleko, podľa nej nič „na slučku"). Tuhšie pressko je v časti Malasaña, kde jej švédska kolegyňa „zápasí" so 600 €, ďalšia stážistka z Anglicka so záujmom o dvojboj chlopi + handry, okupuje izbietku v centre „iba" za 450 €!
S melónmi sa to nedá a nedá! Keď sa zotmie, sľúbte, že zablúdite do mystického Parque del Oeste. Veľa travelerov netuší, že sa tam vypína Templo de Debod (Egyptský chrám). Pravý, od „Matella". V 60. rokoch 20 st. ho Egypt daroval Španielsku ako symbol vďaky španielskym archeologickým tímom pri záchrane chrámu Abú Simbel. Tu vás lízne úplne iný svet, žiadne mediálne bomby, žiadne škandály, iba tichí bežci so psami/frajerkami i nižšie zopár bezdomovcov, čo si kŕčovito strážia svoje krabice-hranice. Ak však predsa zatúžite po kontakte so svojim druhom (turistami) a nevadia vám predimenzované turistické ceny, zadajte kurz na Plaza de San Miguel, kde žiari stará tržnica Mercado de San Miguel s brutálnou náladičkou – všade sa doslova žerie, zápalisto debatuje, bezprizorne nakupuje, prosto la dulce vida.Chuťové poháriky môjho frajera tu zavelili, prosím pekne, žltý melón, ale keďže ujo zeleninár chcel za 4 kg 12 € a nás čakala ešte približne taká dlhá noc ako spieva pani Vondráčková, fakt neviem, ako by sme s ním manévrovali v natrieskaných nočných uliciach.
V moci prvej noci. Večer sme to zapichli v najživelnejšej multikultúrnej štvrti Lavapiés, ktorá je na rozdiel od uhladených pubov plná hippíkov, outsiderov a imigrantskej populácie na čele s indickými reštauráciami, brazílskymi barmi, tajuplnými „chill-out" brlohmi, až po živočíšne lokály s flamengom. Neskôr nás odchytili aj zástupcovia tejto štvrte, či nepotrebujeme nejaké drogy, ale boli sme fakt groggy. Paradoxne, kým sme sa predrali masou flamenderov, cucli sme si z ich energie a bolo po únave! Nočný Madrid je vzrušujúci, vibrujúci, dynamický, každá štvrť má svojskú atmosféru, všade cítite rojenie Madridčanov, pre ktorých je absolútne nepredstaviteľné vydržať celý večer na jednom pľaci (rozumej, v jednom bare). Veď Madrid má aj povesť mesta s najväčším počtom barov na osobu. V súvislosti s hýrením sú pozoruhodné aj nasledovné kategórie. „Ísť žúrovať" znamená návrat do postieľky až po štvrtej hodine rannej, inak ide iba o akúsi vueltu (malú vychádzku)J.
Útek z ruchu, juchuchú! Na raňajky neexistuje šmačnejšia voľba ako churros con chocolate (smažené tyčinky s čokoládou, chuťou podobné našim šiškám) vychutnávané na slnkom zaliatej teraske (áno, už v druhej polovici februára). Ozaj, vedeli ste, že v Madride sa nachádza cez 40 parkov, ktoré pokrývajú plochu cirka 33 km²?! Na hlavné mesto svetového významu celkom fajn číslo, nie? Dar un paseo (ísť na prechádzku) je pre miestnych rovnako importantne ako pravidelné nočné záťahy. Presvedčili sme sa o tom v parku Buen Retiro, ktorý sa rozprestiera na ploche 350 ha (!) a je domovom najstaršieho stromu v Madride (má viac ako 400 letokruhov). Väčšina smrteľníkov sa zgrupuje okolo umelo vytvoreného jazera, ktoré priam provokuje na poetické loďkovanie (tri mladé babuľky v kožúškoch makali na svojich sexy selfies neuvedomujúc si, že treba trošku aj veslovať). Zvyšná kompánia vysedáva v kaviarni, leňoší v tráve, hltá múdre knihy, muzicíruje (na husliach!), užíva si znamenité cyklotrasy, jogginguje… Keď som si uvedomila nevyužitú kapacitu našej zelene, mala som chuť emigrovať! Toto nutkanie ma neprešlo ani pri pohľade na famóznu železničnú stanicu Atocha, čo je vlastne tropická záhrada s palmami, jazierkom, vodnými korytnačkami a čínskymi kaprami! Apropo, s touto myšlienkou prišli miestni obyvatelia… Žijeme vôbec na tej istej planéte???
Vidieť Prado a zomrieť… Čo by sme to boli za kultúrnych ignorantov, keby sme nakoniec nenavštívili svetoznáme Museo del Prado, ktoré ukrýva 9 000 obrazov, 5 000 grafík a 700 sôch! A čo by sme to boli za írečitých Slovákov, keby sme nevyňuchali, že po šiestej večer je vstup grátis, o čom svedčala asi kilometrová rada prešľapujúcej légie! Nedajte sa nikým odradiť, priatelia, už za 15 minút ste pri Rembrandtovi a jeho kolegoch. Mimochodom, jeden Španiel riekol, že celé Prado preskúmal za 20 minút. Ha! Môj názor: ak je vaše druhé meno Frasier, po dvoch hodinách ste v slabej tretine (keď k tomu pripočítam zverskú únavu dolných končatín, rozumnejšie je ísť ráno a vysoliť tých 14 €/os.).
Kňažky lásky – garážované krásky! Po odzbrojujúcej kultúre sme si dali unikátny cieľ – sedieť a popíjať. Vonku. Aj keď sú teplotné rozdiely v tomto období nehumánne (cez deň mikina, večer baranica), skoro každý podnik disponuje vyhrievanými terasami, niekde sú aj Ikea deky! Verte mi, je veľká škoda kvasiť vnútri a nevidieť napríklad na prostitútky. Frajer chcel stále krúžiť v ich rajóne (Calle de la Montera), no vravím mu, nechajme ich v pokoji pracovať. Inak, nešlo o žiadne vulgárne kusy, skôr mi asociovali isté vysokoškoláčky na sexuálnej brigáde, o ktorých som dávnejšie písala v EVE. A zrazu nám preťal debatu spitý (sfetovaný?) Maročan, no problema, ušúľali sme mu cigaretu-dve, čo pochopil ako samovoľné pozvanie ku stolu. Začalo to byť fakt nepríjemné. Na scénu prichádza čašník. Bez úspechu. Vzápätí mu alternuje kuchár s monštruóznym nožom na krájanie jamónu. (Chvíľu som sa bála, že Maročana zareže ako Kazach ovcu). Bez úspechu. Za 3 minútky dorazí policajná hliadka a chlapík zmizne ako gáfor (aj s našim tipsom pre čašníka). V duchu tradície Madridčanov „skákať z baru do baru" sme potom plynulo prešli do extravagantnej gej štvrte Chueca (nič pre „apoštolov" z Aliancie za rodinu). Dúhové vlajky na balkónoch, falošní poliši s gumenými obuškami, trendové baríky, štýlové butiky, ach, plnokrvná energia ako v New Yorku…
Neposedné duše. Niežeby sme sa ďalší deň v Madride nudili, ale geniálna poloha tejto metropoly prakticky vyzýva k 1-dňovým tripom (El Escorial, Segovia). My sme pokorili legendárne mesto troch kultúr – Toledo, vzdialené približne 70 km od Madridu (o tom potom). Madrid sa totiž nerád delí o „chleba" a to najmä v nedeľu, keď sa v židovskej štvrti Lavapiés koná povestný trh El Rastro. Duch blšáku sa tu šíri už od 15. st., v súčasnosti ho reprezentujú (aj) infantilné obrazy, akciové bombarďáky, starosvetské platne, odznaky, šperky, či originálne hand-made tričká, ktoré sme chabrali ako po nebohom. Čudné je, že ma prvýkrát neiritovali tlupy ľudí, práve naopak, pôsobivo dotvárali bohémsky „genius locci". Či už pred hrabkaním alebo po ňom, určite zamierte do krytého trhu Mercado Ribera, v ktorom rozvoniavajú mini stánky ako „Japo", „Little Italy" so špecialitami „par excellence". My, patrioti, sme podporili „Little Españu" a na sviežom vzduchu tlačili tie najautentickejšie nedeľné desayunos (raňajky). (Nebolo by fajn sa takto občas stretnúť s priateľmi a chleby vo vajíčku spraviť inokedy?).
Stratení v rozhľade. Nerada by som vás v tomto momente nejako ovplyvňovala, ale po rannom Rastrenie je nič pohodovejšie ako usalašiť sa v kabínkovej lanovke Teleférico (4,00 €/os./1 way) a nechať sa „vyhodiť" priamo v strede najrozľahlejšieho zeleného miesta v celom Madride, v parku Casa de Campo(kráľ Filip II ho využíval ako svoj lovecký revír). Potenciál parku sa postupne rozvíjal od nenáročných lavičiek, cez zábavný park, tenisové kurty, bazény, až po dnešnú zoo (ó, pandy). Je to tu také obrovské, že budete mať problém, kam skôr šliapnuť. Vyriešiť tento rébus môže posedenie pri jazere Lago, kde aj bez kŕčovitej snahy zachytíte divé papagáje, nehanebných vtáčikov likvidujúcich paellu a neskôr aj vlastných fidlikantov v bezobsažnom žalúdočnom priestore.
Dezert(éri). Aby sme si rozumeli, nie sme žiadni sebabičujúci askéti. Iba sme chceli večer uvidieť „zlaté prasiatko", ergo napráskať sa nesmrteľnými montaditos (chlebíčkami) v reštaurácii Lizzaran. Naša spojka si tu nedávno dala veľké pivko a pár montaditos, ktoré však nesvietili na účte (!), čím sme nadobudli pocit „kúp si pivo, snack je zdarma". Najviac nás miatol fakt, že celé to fungovalo na princípe švédskych stolov. Žiadne ceny, žiadne objednávky, iba ste „skromne" podišli k pol kilometrovému barovému pultu a naložili si ako robotníci. Nielenže každých 10 minút dopĺňali tovar, neskôr začali chodiť aj pomedzi stoly, a tak sme prežúvali a prežúvali, aj keď sa nám pri letmom kýchnutí chcelo dáviť. Komu je už dobrú chvíľu jasné, že sme boli naivní, nech prehovorí, alebo navždy mlčí. Takže: nakoniec sme platili 32 € (pôvodne sme počítali s 8 €), chlebíčkov nám narátali presne 15 (kedy to stihli?), čím sme sa cítili nechutne podvedení. Nedalo nám to a po dôkladnej analýze sme zistili, že ich bolo až 25 (ups), no snáď preto nepôjdeme do pekla. A že som nespomenula Real Madrid, býčie zápasy či najlepšie španielske vína? Zámerne! Cestu k nim si aj tak nájdete.
Autor: Ľubica Sekerková
Foto: Jozef Zima a Ľubica Sekerková
