Ranný Brooklyn je ako ranná Bratislava. Aj tam sa ľudia ponáhľajú do práce, ich kyslé výrazy sa striedajú s unavenou rannou mimikou. Rozdiel je iba v tom, že nenasadajú do áut, ale do metra. Poslepiačky vedia, kde idú „otročiť". My sme sa rozhodli pre raňajky na Šiestej avenue, aby sme si dokonale naplánovali stretnutie so Sochou slobody či s finančníkmi z Wall street. Radšej by som však celý deň pozorovala bezsenné tváre ľudí ako prišla k poznaniu, že väčšinu komerčných miest v New Yorku vycicali turisti svojou agresívnou energiou a fotografovaním im tak ukradli „dušu".
Mapa vždy po ruke! Keď sa jeden spolieha na druhého a druhý na tretieho, môže to dopadnúť tak, že necháte to najpodstatnejšie doma – mapu. V New Yorku to bol dosť veľký problém. Nevedeli sme nájsť žiadne informačné centrum, ale dvesto Subway podnikov na metri štvorcovom, bez problémov. Hľadali sme totiž turistické autobusy Hop-On – Hop-Off, ktoré poskytujú okružné turistické jazdy po New Yorku. Keď si kúpite 3-dňový lístok, zaplatíte 87 dolárov a vstupy na Sochu slobody či do Metropolitného múzea máte v cene. Myslite ekonomicky a zistíte, že sa to oplatí! Okrem toho, neexistuje pohodlnejšia cesta, ako vidieť Downtown, Uptown a Brooklyn. Kdekoľvek môžete nastúpiť a kdekoľvek vystúpiť.
Najskôr však musíte nájsť zastávku, kde si po vás tento pohodlný zázrak príde. Nám sa to podarilo po vyčerpávajúcej hodine a aj samotní Newyorčania mali s navigáciou problém. Zistili sme však, že v uliciach New Yorku nebudete nikdy trpieť smädom či hladom. Na každom rohu nežne postáva nejaká sympatická hosteska, čo vám zadarmo ponúkne kávu alebo koláčik (takto som za 15 minút stihla tri kávy a zabudla, čo vlastne hľadáme).
Hop-On – Hop-Off: zadarmo! Normálne nie. Keby ste išli s nami, áno. Keď sme sa konečne dostali na palubu autobusu, sprievodkyňa chcela od nás lístky (nedali sa u nej priamo zakúpiť). Zľutovala sa však nad našimi modrými očami a zobrala nás s tým, že si ich v najbližšom stánku kúpime. A tak sa začala naša jazda po Downtowne, kde sa pred nami otvorilo preslávené Chinatown, ktoré patrí medzi najväčšie čínske mestá v Amerike, presnejšie povedané, je druhé najväčšie. Izolovane v ňom žije až stotisíc Číňanov, napriek tomu, že v rokoch 1882 až 1965 bolo prisťahovávanie Číňanov úplne zakázané. Číňania sú však nadpriemerne šikovní a vedia si raziť cesty aj na miesta, kde by sme my mali v hlavách stopku. Ďalšia na rade bola umelecká štvrť SoHo (South of Houston Street), ktorá je považovaná za štvrť obrazov a maliarov. Ak si chcete dať typické talianske jedlá a mať záruku „al dente" špagiet, navštívte časť Manhattanu s názvom Little Italy (okupujú ju prevažne Taliani, ktorých tam žije okolo stotisíc). Chuť na špagety som však musela potlačiť, pretože sme mali v pláne dostať sa k nábrežiu South Cove Park, odkiaľ to bolo už len na skok k Soche slobody. Keď sme po 20 minútach vystúpili z autobusu, nevideli sme ani stánok, ani sprievodkyňu. V rukách sme držali ťažko zarobené doláre, ktoré sme nemali komu dať. Aká „škoda"!
Socha slobody: korunka vypredaná. Aj keď najslávnejšia socha Ameriky stojí na Ostrove slobody, slobodná nie je. Aj keď má 93 metrov a pozoruje ľudí viac-menej zhora, každý deň má niekoľko šťastlivcov možnosť dostať sa do jej hlavy – korunky. Človek však musí prísť skoro ráno, odstáť si kilometrovú radu v pevnosti Castle Clinton, aby zaplatil 20 dolárov za kompletnú prehliadku. My sme po tomto vrcholnom zážitku netúžili (v ten deň už aj tak boli lístky na „Olymp" vypredané) a rozhodli sme sa iba pre klasický „passage only" za 13 dolárov spolu so vstupom na tajomný ostrov Ellis Island.
Všetci sme možní teroristi. Dostať sa k soche bola malá odysea. V prvom rade, výletné lode k „Slobode osvetľujúcej svet" odchádzajú každú hodinu (z Battery parku na južnom Manhattane), druhou vecou, ktorá nás zdržala, bola „protiteroristická kontrola". Skôr, ako sme vstúpili na totálne preplnenú loď, museli sme sňať z ruky hodinky, potom nás dôkladne prešacovali a na záver nám ešte oskenovali obsah tašiek. Niet nad bezpečnosť, Amerika! Na lodi sa mi podarilo obsadiť posledné tri miesta, no aj tak sme viac stáli ako sedeli – kvôli dokonalému záberu. Ten však nebol možný, nakoľko boli ľudia neskutočne „lakťatí", takže fotky zo Sochy slobody boli viac o nich, ako o nej samotnej. A zrazu sa predo mnou ukázali ústa, ktoré mali šírku 91 centimetrov. Zrazu na mňa mieril „ukazováčik" dlhý 2,4 metra. Toto je tá Statue of Liberty. Bola som sklamaná ako nikdy. Toto je ten symbol Ameriky? Gigantickosť rozmerov neznamenala priamu úmeru s mojimi pocitmi. Žiadna majestátnosť, ani sila, ktorú cítila Kate Winslet v Titanicu, keď ju zbadala. Vo filmoch a na kľúčenkách ma vzrušuje viac a ak nechcete zažiť podobný pocit, zamierte si to rovno na ostrovček imigrantov Ellis Island.
Ellis Island: Ostrov nádeje, ostrov sĺz. Vylodiť sa na tomto maličkom ostrove kúsok od Manhattanu, znamenalo mať tri hodiny času, dostatok vody a jedla. Ostrov Ellis Island fungoval v rokoch 1892 – 1954 ako prisťahovalecká stanica pre imigrantov do USA. Už pri vystupovaní z lode boli všetci imigranti podrobovaní rýchlej vizuálnej kontrole zdravotného stavu. Potenciálne chorí dostali kriedovú značku, ktorá znamenala ďalší proces vyšetrení. Vstupu predchádzali aj iné testy – inteligenčné, alebo pohovor s imigračným úradníkom, kde bolo treba zodpovedať 29 otázok. Väčšinou sa celá procedúra dala absolvovať bez väčších komplikácií za pár hodín, no nie každý mal také šťastie – najdlhší pobyt v tomto stredisku trval až 4 roky, a napriek tomu sa dotyčný svojho vysnívaného vstupu do slobodnej zeme nedočkal. V archívnych priestoroch hlavnej budovy sme dokonca našli zdokumentovanú slovenskú rodinu imigrantov, čo nás aspoň na chvíľu spojilo s našou domovinou. Dnes viac ako 100 miliónov Američanov môže vystopovať svoj pôvod k imigrantom, ktorí prešli týmto ostrovom.
Wall Street: peniaze nesmrdia. Táto úzka ulica v Dolnom Manhattane sa považuje za historické jadro finančného obvodu a bola prvým trvalým sídlom burzy New York Stock Exchange. Bolo tam diabolsky dobre, čo vám budem hovoriť. Nevidela som tam skoro žiadne ženy (ktorým by som závidela ich status), iba okato bohatých maklérov a drahé obchodíky, ktoré týchto peniaze ľúbiacich mužov obliekajú. Potom, ako sme odlepili nosy z výkladu obchodu Hermes, navštívili sme Ground Zero, ktoré je známe ako priestor, v ktorom pred 11. septembrom 2011 stál široký komplex siedmich budov Svetového obchodného centra (World Trade Center). Ešte aj dnes sú tam prítomné spomienkové kvety, listy a fotografie ľudí, ktorí prišli pri teroristickom útoku o život. Nevyhnete sa dokonca ani policajtom, ktorí prísnym okom žmúria na každého okoloidúceho zvedavca.
Zimná záhrada, mramor a káva. Nový komplex Svetového finančného centra ma ohromil na každom jeho prepracovanom centimetri. Neboli tam žiadne agresívne „neónky", ktoré nesmrteľne žiaria v obchodných domoch. Priestor, ktorý napriek svojim obrovským rozmerom pôsobil útulne, bol vyjadrením maximálneho luxusu v podobe mramoru a čistých línií skla. Na prízemí bujnela exotická zimná záhrada so živými palmami, ktorú obkolesovali hriešne obchodíky. Keď sme sa z toho megalomanského objektu dostali na vzduch, zbadali sme terasku s výhľadom na výletné lode a plachetnice. Po zvyšok večera nám spoločnosť robila najväčšia káva so Starbucks, tichý západ slnka a neskôr aj biznismeni, ktorí „nastojáka" popíjali drinky so svojimi kolegami.
„Brooklyn Bridge" prekročil hranice. Posledná národná pamiatka, ktorá získala šmrnc najmä pôsobením noci a umelých svetiel, bol Brooklynský most (1825 m), ktorý je označovaný ako najstarší visutý most v Spojených štátoch. Ako prvý v histórii spojil dva svety: Manhattan a Brooklyn. Človek zažíva až mystický pocit, keď si uvedomí, po čom kráča. Toto prežívanie znásobuje aj fakt, že sa most na spomínanom mieste v tom čase považoval za nepostaviteľný. Za 15 rokov sa to však pričinením ľudskej vôle podarilo, čo iba dokazuje, čo všetko človek dokáže svojim neúnavným snažením.
Prekvapenie od „Beyoncé". Okolo desiatej večer sme sa rozhodli dať stop newyorským pamiatkam a začali sme sa tešiť na našu úžasnú CouchSurferku Monicu z Brooklynu. Stačilo jej dať vedieť, že za pol hodinku dorazíme a s dobrým pocitom (že nás „doma" niekto čaká), sme nasadli na metro. Keď sme dorazili k jej dverám, nik neotváral. Keď sme jej volali, nik nedvíhal. Mala som déjà vu z predchádzajúceho večera. A tak sme tam sedeli na najstudenších schodoch na svete, vyšťavení a nechápajúci, čo sa vlastne deje. Susedia neustále búchali svojimi nehostinnými dvermi, mladí černosi nás otrávene prekračovali a do toho všetkého agresívne štekali psy. Pomaly som sa začínala báť všetkých tvorov vo vchode, no miestami to vyzeralo, že tie tvory sa boja viac nás (každú chvíľu niekto vykukol spoza dverí, rýchlo zabuchol a zamkol na trikrát). Monica sa ozvala po pol hodine, že je na párty a príde za 15 minút. Prišla za hodinu s obrovským „Sorry" a hneď ráno nám dala náhradné kľúče (ehm, keby niečo….). Nevedela som, čo si mám o nej myslieť, ale pred nami bol posledný deň plný newyorských aktivít, a tak moja energia musela byť nasmerovaná práve tam. Chcete vedieť viac? Tak čítajte aj nabudúce, ako dám „Goodbye" tomu občas kyslému jabĺčku…
Autor: Ľubica Sekerková
Foto: Jozef Zima
