Druhé najväčšie portugalské mesto Porto zarezonuje v mysli aj človeku, ktorý v ňom nikdy nebol. Nepreslávilo ho len sladké víno rozvážané v sudoch na rieke Douro, ale aj jeho nádherná architektúra rozťahaná uličkami a námestiami starého mesta, pokojná rybárska štvrť Afurada a kostoly obložené farebnými obkladačkami. Niet divu preto o ňom hovoria ako o najkrajšom portugalskom meste.
Škrípanie starých tradícií
Porto postavené na pahorku je miestom plným prekvapení. Jeho ulice sa rozbiehajú do mierneho svahu, aby o niekoľko desiatok metrov mohli padnúť nadol a stratiť sa za rohom, kde sa rozplynú do námestia. Najživším miestom celého Porta je krytá tržnica vtesnaná medzi domy. Ráno v nej pulzuje život a pulty či obchodíky sú plné zeleniny, ovocia, ale aj obľúbených rýb či portugalskej špeciality bacalhau, sušenej tresky. Tú človek spozná po čuchu, pretože sa z nej šíri typický zápach sušených rýb. Miestni si však pochvaľujú jej chuť a hovoria o nej ako o najväčšej špecialite. Portugalci majú v sebe dedičstvo námorníkov a rybárov, preto majú zákutia s rybami a darmi mora najviac trhovníkov aj nakupujúcich. Sem tam sedí na stoličke dedko alebo babka a snaží sa zarobiť pár eur predajom sušených byliniek, niekoľkých rajčín, cibule či iných drobností. Ku katedrále vedie spleť ulíc, zákrut a ciest. Človek nestihne vnímať koľko cesta trvá, pretože sa neustále okolo niečo deje. V tomto si Porto získa každého.
Škrípavý zvuk vystriedajú tupé, kovové údery a odrazu sa objaví na ulici stará, tradičná električka aká križuje aj lisabonské ulice. Mohli by mať dávno nové, ale Portugalci milujú svoje tradície a potom je z nej veľmi dobrá turistická atrakcia. Električka svojim škrípajúcim zvukom zdraví okoloidúcich a zaháji stúpanie do kopca. Ako v malom San Franciscu. Za starými, neúplnými hradbami sa skrýva hneď niekoľko portských pokladov. Malé námestie sa zvažuje k parku za ktorým stojí kostol s nenápadnou fasádou krčiaci sa v prítmí vyšších budov. Igreja de Santa Clara patrí k prekvapeniam, aké vedia vyraziť dych, pretože od nich človek nič nečaká. Za dvermi sa odkryje sakrálny svet plný drevených sôch a profesionálnej drevorezbárskej práce osvedčenej storočiami. Dalo by sa tu sedieť hodiny a pritom nenasať všetku atmosféru tohto miesta, pretože detailov je tu vyše hlavy.
Svet pod vežami katedrály
Davy ľudí prúdia k pahorku, odkiaľ sa dvíha stará katedrála Sé do Porto. Námestie pred katedrálou stráži jazdec na koni a nespúšťa oči z najdôležitejšej románskej stavby Portugalska. Aj ľudí presvedčí, aby jej venovali dlhé pohľady, no oči turistov sa nechajú zlákať aj na panoramatický výhľad na celé Porto. Farebné domy Porta sú rozsypané všade naokolo a nad škridlicami striech sa objavujú vysoké zvonice kostolov alebo monumentálne fasády palácov. Krajšiu vyhliadku na mesto by sme ťažko hľadali. Všetko čo Porto zažilo sa dalo odtiaľto sledovať. Od dôb, kedy tu Rimania stavali prvé domy, cez arabskú inváziu zo severnej Afriky, cez vzostup portugalských kráľov, slávu moreplavcov, ktorí na svojich lodiach objavovali svet až po vznik dnešného Portugalska. Dve vysoké veže katedrály tu stoja už od 17.storočia, hoci prví architekti na ich miesta postavili kostol už o 600 rokov skôr.
Dnes pôsobí ako bludisko pretkané chladnými kamennými chodbami, ktoré návštevníka dovedú na skryté nádvorie obohnané stĺpmi. Štíhly kríž v strede nádvoria vrhá na zem tieň a s každým pohybom slnka zmení polohu. Najkrajšia časť katedrály leží na druhom poschodí, kde celý priestor obiehajú tradičné, modro-biele obkladačky zvané azulejos. Sú jednoduché, ale svojimi motívmi rozprávajú príbehy portugalskej histórie s mnohými známymi udalosťami. Zdobia železničné stanice, kostoly, katedrály, ale dokonca aj niektoré domy priamo v meste a patria k najtradičnejším prvkom výzdoby.
Polorozpadnutá štvrť Ribeira vedie nadol k brehu rieky Douro kadiaľ prechádza obľúbená promenáda. Kulisu nad domami dotvorí obrovský železný most a nesmie tu chýbať ani rozvešané prádlo na balkónoch. Je tu pokoj, niekoľko ľudí sedí priamo na ulici, zhovárajú sa medzi sebou a deti naháňajú do kopca futbalovú loptu, ktorá sa kvôli terénu takmer nezastaví. Promenádou sa ťahá podmanivá až ospalá atmosféra, akú dokážu vykúzliť portugalské mestá na prelome siesty. Ešte neopantala mesto a tak tu v podnikoch sedia ľudia a obedujú miestne špeciality od darov mora, cez ryby až po grilované kusy mäsa. Odrazu sa nechce kráčať, ale len sedieť pri pohári ružového portského vína, hľadieť na jemne zvlnenú hladinu rieky Douro, ktorá o pár kilometrov dokonalo splynie s Atlantikom a pozorovať drevené lode.
Železo spája ľudí
Hlavná tepna mesta vybiehajúca z námestia Almeida Garret, ktorú vďaka železničnej stanici Sao Bento zaplavujú ľudia v pravidelných intervaloch. Ulica pozvoľne prechádza na most Don Luis I.. Ten sa stal ikonou dnešného Porta a dôkazom ľudskej vynaliezavosti. Pretína rieku Douro a spája staré Porto s novou štvrťou Villa Nova de Gaia. Nebola to jednoduchá úloha, pretože staré Porto sa rozprestiera na vysokých pahorkoch a preto musí byť most vo výške takmer 45 metrov. Otvorili ho v roku 1886 a kto ho chce prejsť toho čaká 385 metrov. Zázrak 19.storočia. Miestni sú na neho patrične hrdí a často Vám okrem pamiatok poradia, aby ste sa prešli mostom na druhý breh. Nie len kvôli závanu histórie, ale aj pre nádherný pohľady na svah zastavaný Portom. Odrazu vidno celú promenádu ako na dlani, kotviace loďky na pobreží, kostoly, zvonice, veže, ale aj zákrutu za ktorou sa rieka Douro stráca. V diaľke sa dokonca na oboch stranách vynárajú ďalšie mosty, ale pohlcuje ich jemná hmla.
Z pahorku na druhom brehu sa dá príjemnou prechádzkou zísť dole k nábrežiu, alebo sa pohodlne odviesť lanovkou okorenenou o výhľad na staré mesto. Veľa domácich si prišlo oddýchnuť k nábrežiu a pri knihe či hudbe sledujú svoje mesto. Je ľahké si ho zamilovať. Stačí sa sadnúť na kamenný múrik, nohy pustiť nadol smerom k rieke a sledovať tradičné drevené lode zvané barcos rabelos kotviace na brehu. Kedysi roznášali po rieke slávne portské víno, no dnes vozia turistov, aby im ukázali portské mosty, pamiatky roztrúsené na brehu a aby im na palube pustili portugalské fado plné smutných, ťahavých melódii. V Porte však smútok nie je na mieste, nie na mieste akým je nábrežie, kde sa na protiľahlom brehu dvíha nádherné mesto zapísané v zozname UNESCO. Aj dnes majú drevené loďky na sebe postavené sudy, ale portské by sme v nich už márne hľadali, za tým sa treba ponoriť do uličiek susednej štvrte.
Dúšok sladkého vína
Štvrť vzdialená neďaleko nábrežia patrí medzi najživšie miesta celého Porta. Striedajú sa tu turisti, zablúdia sem domáci a každý do nej prichádza s vidnou dobrého dúšku portského vína. Víno sa stalo synonymom mesta a dodnes si vo svete zachováva svoje významné postavenie. Miestni hovoria, že štvrť je prešpikovaná „jaskyňami", ako oni nazývajú vínne pivnice. Reštaurácie majú otvorené a tak z ich terás ľudia sledujú mesto a život v uličkách. Mnohé sú ošarpané ako sa na južanskú krajinu patrí. Tu je reklama na prvú značku vína, o pár krokov na ďalšiu až sa to opakuje niekoľko krát. Nenájsť v Porte víno sa jednoducho nedá. S pestovaním viniča v údolí rieky Douro mali začať už pred dvetisíc rokmi Rimania, ale až v 17.storočí začína portské víno objavovať svet vďaka britským námorníkom.
Podľa starej legendy do vína pridali Briti trochu brandy a hroznového džúsu, aby sa nepokazilo a vydržalo cestu v sudoch do Británie. Tak či onak, Portugalsko a nielen to získalo nádych novej chute. Väčšina vínnych pivníc ponúka nielen posedenie pri syre, nakrájanej šunke sušenej na slnku, ale aj obľúbené ochutnávky. „Prečítajte si niečo o histórii, pozrite si aké typy portské ponúka a potom si vyberte to, ktoré Vám najlepšie utkvelo v pamäti" znie rada milej pani pracujúcej v pivnici. „Ak človek najprv o víne číta a niečo sa o ňom naučí, potom ho vníma úplne inak, stane sa mu bližším a odvďačí sa mu výraznejšou chuťou" dodá. Kráčame obklopení kamennými stenami a dýchame vôňu vína.
Je nesmierne ťažké vybrať si. Odnesie si človek domov fľašu Ruby s jemnou ovocnou chuťou alebo dá prednosť Tawney s nádychom orieškov? Čo ak bude Rosé tou pravou voľbou? To sú otázky, ktoré v Porte rieši každý, no vďaka ochutnávke a dúšku sladkého vína je rozhodnuté. Nech si vyberiete ktorýkoľvek typ, vezmete si so sebou domov kúsok Portugalska a to je na tom najkrajšie. So sladkou chuťou na jazyku sa stačí vymotať z labyrintu uličiek, sadnúť si na promenádu nasiaknutú slnkom a nechať svet plynúť okolo seba.
Pokojná, rybárska Afurada
Porto otvorilo svoje náručie široko ďaleko okolo seba a tak ako sa rieka Douro vlní k Atlantiku, aj ono pohltilo do svojich útrob niekoľko menších štvrtí. Jednou z nich je farebná Afurada ktorá je podľa niektorých vlastným mestečkom a podľa iných ospalou štvrťou Porta vzdialenou pár kilometrov od starého mesta. Prechádzka popri brehu rieky trvá necelú hodinku a odrazu sa za kopcom objaví malé, skryté miesto, kde dodnes žijú rybári. Život sa tu hýbe veľmi pomaly, ak vôbec. Kým Porto pulzuje nádhernými sakrálnymi stavbami, vínnymi pivnicami, širokými ulicami, Afurada je tichá, pokojná a jej bielu farbu dotvárajú farebné okenice, kvety a ľudia sediaci v tieni svojich domov. Jedna z rodín si dokonca priamo na ulicu vybrala stôl a obeduje tu. O pár krokov ďalej sa na rohu ulice griluje, to pre tých ktorým sa dnes nechcelo variť. Chlapi sedia v podniku, pijú pivo a nevedia sa dočkať malých rýb z ranného úlovku.
Rybárske lode počas dňa dospávajú rannú šichtu a skupina mužov pomaly zatvára stánky, ktoré každé ráno tvoria malý rybí trh. Vyhľadávajú ho aj obyvatelia Porta pre jeho čerstvosť. Prístav zdobí niekoľko lodí, no jednu z nich majiteľ vybral na breh a nanáša na jej telo novú farbu. Afurada od pobrežia stúpa do kopca a jej farebné domy, tak môžu neprestajne hľadieť na vodu, ktorá ich generácie živí. Zaujímavým miestom, aké sa z dnešného Portugalska pozvoľna strácajú je miestna verejná práčovňa. Stretávajú sa tu ženy z Afurady nielen pri praní prádla, ale aj pri nekonečných rozhovoroch. Kamenné kade naplnili vodou a priestorom sa ozýva čľapotanie sprevádzaným údermi prádla o podložky. Akonáhle dokončia, rozvešajú všetko na malé námestie a priestor pohltí svieža vôňa.
Tomáš Kubuš
https://www.facebook.com/tomkubuscesty/
http://kubus.blog.sme.sk/
