Koľko cestopisov o Demokratickej republike Kongo si doteraz čítal? Čo vlastne vieme o tejto druhej najväčšej africkej krajine? A prečo sme sem vlastne išli?
Kongo ma priťahovalo ako magnet už pár rokov aj vďaka cestopisom od Stanleyho, ktorý v 19. storočí ako prvý Európan splavil rieku Kongo, ktorá preteká druhým najväčším pralesom na svete. A toto bol ten dôvod. Splaviť časť rieky Kongo! Len kde získať informácie.
Pár mesiacov som hľadal hocičo, čo by nám mohlo priblížiť kam to budeme cestovať. Ale nič sme poriadne nenašli. Len vojnové zápisky, lebo v Kongu bola jedna z najťažších občianskych vojen, počas ktorej zomrelo takmer 5 miliónov ľudí. Nakoniec som narazil na jedného Nemca menom Hans, ktorý spravil podobnú cestu, ktorú sme mali v pláne. Jeho najväčšia rada bola však aj najpodstatnejšia. ,,Nič poriadne neplánujte, nedá sa to."
S Peťom Hliničanom sme už spravili pár bláznivých ciest ako prechod z Iránu cez Afganistan do Pakistanu, ale toto bol oveľa tvrdší oriešok. Nielen chýbajúce informácie, ale aj stav štátu Konga napovedal, že toto bude ,,záhul".
Len si predstavte, že tu nie sú takmer žiadne cesty. Žiaden harmonogram odchodov autobusov či lodí. Keď vám kapitán lode povie, že loď odíde v sobotu o 6:00 ráno, tak sa nečudujte, že nakoniec vyplávate v stredu o 16:00. Absolútne normálne. 400 kilometrov trvá 7 dní na lodi alebo 280 kilometrov na motorke 27 hodín. Stále by ste sa dali na takéto dobrodružstvo? Do toho tak šialená byrokracia, že každý štátny úradník si pýta pár dolárov za vymyslené nariadenie. Podotýkam, že sme nič neplatili, ale to vyjednávanie vám zoberie aj tú poslednú energiu.
Pred tým ako sme začali samotnú plavbu od mesta Kisangani, sme pozreli pri meste Goma gorily, kde pozeráte ,,face to face" zo 7 metrovej vzdialenosti týmto pralesným obrom. Či sme sa nebáli? Jasné, že trochu áno, ale keď vidíte to nežné 200 kilové monštrum, roztopíte sa na mieste a chápete, že nič vám nespraví. Alebo bol lepší výstup na aktívny vulkán Niyragongo? Pozerať na vybuchujúcu lávu pod vašimi nohami? Začiatok cesty začal dobre, ale to sme ešte boli v civilizovanom svete z nášho európskeho pohľadu.
Mesto Kisangani je už pekne obklopený dažďovým pralesom na brehu rieky Kongo. Hneď zhadzujeme batohy a bežíme do prístavu hľadať loď. Je to vlastne prístav? Nepredstavuj si žiaden terminál, či nejakú búdku s informáciami. Ideme od lode k lodi a pýtame sa kto pôjde najbližšie a hlavne koľko to bude trvať. Chceme sa dostať do mesta Lisala.
Nakoniec sme našli jednu vskutku luxusnú loď. Vlastne všetky tu tak vyzerajú. Ide vlastne o remorkér, ktorý ťahá pred sebou 3 obrovské pontóny, ktoré sú naložené ryžou, zemiakmi, mrkvou... a na vrchu sú ľudia. Všetci majú spravené jednoduché príbytky z celtoviny a náš stan vyzerá ako päsť na oko. Žiadna kajuta a jedna toaleta. Je to vlastne taká plávajúca obrovská dedina na ktorej je 223 ľudí. Všetci okrem nás cestujú za lepším životom do hlavného mesta Kisangani a ich životná cesta bude trvať mesiac a pol. Možno si kladiete otázku, prečo nejdú autobusom, alebo lietadlom. Po zemi sa viac menej nedostanete a lietadlá sú tu extrémne drahé aj pre bohatého Európana. My sme sa plavili 7 dní namiesto 4 dní! Ale kam by sme sa ponáhľali? Na lodi ste v stanovom mestečku našli nielen príbytky, ale aj obchodíky, provizórne reštaurácie a keď niekto chytil signál aj kino, kde sa pozeral futbal.
Cez deň loď ukrajuje kilometre besným tempom – 9 km/h ( loď išla po prúde) a v noci sme si odstavili pri nejakej dedine. Vtedy sme všetci naskákali do rieky a kúpali sme sa. ,,Heeeeej" kričia po mne domáci a besne mi ukazujú nech idem k nim. Všetci sa tu kúpu spoločne, kvôli krokodílom a musíme veľmi plieskať do vody. Vraj ich do odháňa.
Najviac som z tej plavby miloval, keď zapadlo slnko. Staručký motor lode stíchol, ľudia zaliezli do svojich provizórnych príbytkov a vtedy ste počuli zvuky pralesa. Hukot bol väčší, čím bola väčšia tma. Keď nebol mesiac, nad sebou ste mali miliardu hviezd. Žiaden svetelný smog. Veď, kde by sa tu nabral v strede Afriky.
A kde sme si kupovali jedlo? Od domácich na lodi, alebo od dedinčanov, ktorí na svojich drevených lodiach priniesli svoje produkty. Niekto mal čerstvo ulovené ryby či vykopané zemiaky. Alebo čerstvé larvy? Tie išli na dračku u miestnych. Ja som skúsil len jednu a poviem vám, že nechutí to nijak. Len ten pocit, keď ti to pukne v ústach. Inak nič. Ale jednu vec sme si nedali. Sušené opice. V pár dedinách lovia opice a potom ich osušia. Ide vlastne o miestne prosciutto. Len miestnych neodsudzujte. Povedzte Indovi, že jeme ich posvätné kravy...Nám to tak smrdelo, že sme si to nedali.
7 dní ubehlo ako lusk a toto bolo asi tá najkrajšia a najľahšia časť cesty. Dokonca pár domácim bolo aj ľúto, že odchádzame. Nabudúce sa dozviete ako sme išli cez prales do mesta, kde sa ťažia diamanty.
Inak sme ani nechceli veriť, že sme prví Slováci, čo takto prešli Kongo na lodi. Ale ako vravím, toto bolo najľahšie. Tá ťažká časť len ešte prišla.
Autor: Martin Navrátil
Čo koľko stojí v Kongu nájdeš na stránke http://travelistan.sk/ako-sa-cestuje-v-demokratickej-republike-kongo/
Aktuálne cesty po svete môžeš sledovať na www.facebook.com/travelistan
VIDEO: Aktívna sopka Nyiragongo
VIDEO: Živé húsenice ako pochúťka
