Keďže sa blíži leto, možno týmto článkom niekoho namotivujem podniknúť tento rok výlet do Talianska tak, ako som ho absolvoval ja v lete 2017. Pizza. Cestoviny. Móda. Benátky. Catenaccio. Len pár slov, ktoré iste napadnú každému, keď si spomenie na Taliansko.

Už rok predtým chcel spraviť „menší" roadtrip Po Toskánsku. Poznáte to, každý deň iné mesto, iné jedlo, iné výhliadky. Oslovil som pár kamarátov a kamarátok, slovo dalo slovo a začal som plánovať. Všetko som svedomite pozrel, kde sa dá čo vidieť, kde parkovať, kde prespať. Pár týždňov pred odchodom ale facka. Nikto nejde. Ostal som sám. Po spŕške nadávok (pozdravujem Kaju a Ivu) som strávil dovolenku inde. Minulý rok som sa však rozhodol že aj keby kameň tehlu j... do Talianska idem.

Keďže som teraz z pochopiteľných dôvodov neoslovil veľa známych, bol som na to znovu sám. No, nie tak celkovo. Zobral som nakoniec svoju neter Niku. Miesta a mestá som mal naplánované, prespanie však nie. Keďže už som hostil doma pár couchsurferov, chcel som túto platformu využiť aj ako cestovateľ, so záložným plánom prespania v aute.. To sme si odskúšali hneď na začiatku, vyrazili sme v sobotu večer a keďže som nechcel šoférovať sám celú noc takú diaľku, rozdelili sme si cestu na dve časti. Jednu večer, jednu ráno. Tak sme prespali v aute na parkovisku niekde pri Klagenfurte. Nebolo to teda bohviečo poviem vám a chvalabohu sme potom mali každý deň kde prespať, aj keď to tak nie vždy vyzeralo.

Rakúsku diaľničnú známku som kúpil, tak to išlo síce nudne, ale rýchlo. V Taliansku som však diaľnice platiť rozhodne nechcel (mýto na moju trasu okolo 250-300 €) a tak sme sa motkali lacnejšie v štýle hesla: „je to síce dál, ale o to horší cesta". V nedeľu doobeda sme prišli do Lido di Jesola okúpať sa. Po tej ceste to padlo vhod. Počasie vyšlo na výbornú. Po asi dvoch hodinkách prvá veľká zastávka. Benátky. Zaparkovali sme v Mestre a odtiaľ išli vlakom na stanicu Santa Lucia. Pred nami Canal Grande.

Prechádzame cez desiatky mostov a okolo tisícov domov stojacich len na drevených koloch zarazených v morskom dne. Kanály plné gondol a malých lodiek prepravujúcich ľudí zo stanice všade možne, hlavne na námestie St. Marca. Tam sme smerovali aj my, ibaže po súši. Terasy plné ľudí vychutnávajúcich si jedlo a živú hudbu. My sme sa osviežili zmrzlinou, porobili pár fotiek a pomaly išli späť na stanicu. Škoda, že som nenašiel ubytko priamo v Benátkach, to by bola bomba. Museli sme tak isť do asi 60 km vzdialenej Vicenzi, kde nás už čakal Alessandro. V správach mi poslal adresu a tak sme jeho byť ľahko našli.

Domáci nás privítal čerstvou pizzou. Nie zlé. Na dvojposchodovej (!!!) terase sme jedli, pili pivko a kecali hlavne o cestovaní, to sme mali spoločné. Býval s nami ešte jeden jeho známy, tiež cestovateľ cez couchsurfing. Ráno musel Alessandro odísť do práce, takže sme ostali doma sami. Hovorím si wau, aká dôvera. Iste sa nájdu výnimky potvrdzujúce pravidlo, ale tak to na couchsurfingu chodí, ako sme sa presvedčili aj neskôr. Ráno sme sa snažili po sebe čo najviac upratať a nechali sme domácemu na chladničke odkaz, že sme veľmi vďační za pohostinnosť. Ďalší deň pred nami cesta do vzdialenej Florencie.

Asi na polceste zastávka v Bologni. Nezastaviť v tomto meste a nevychutnať si pravé boloňské lazane? Nikdy! Krúžili sme, hľadali lacnejšie reštaurácie, pretože sa mi nechcelo platiť za lazane 12 eur ako som všade videl. Po asi hodine som to vzdal a išli sme do prvej reštiky, ktorú sme videli. Krásne prostredie, dosť ľudí a jeden voľný stôl pre dvoch. Ideál. Čašník, menu, pasta, Lasagne Bolognese. Bum, 15 eur... no ale, stáli za to.

Môžeš si doma spraviť hocaké dobré, ale na tieto nikdy mať nebudú. Pridali sme k tomu mascarpone, ktoré takisto bolo najlepšie, aké som kedy jedol a spokojne mohli pokračovať ďalej. Počas cesty sa mi podarilo nájsť ubytko 50 km od Florencie. Trošku sme blúdili, 2 zákazy vjazdu ma blokovali. Asi 6x obkrúžení blok domov, až potom sme našli úzku cestičku k cieľu. Doma nás čakal Alberto s ďalším couchsurferom. Pri džbáne dobrého Lambrusca (a to víno nepijem) som počúval ako si brnkajú na gitaru, popritom sme si rozprávali zážitky z ciest. Na ďalšiu noc som nemal ubytko a Alberto nám ponúkol ostať aj druhú noc. Super, o starosť menej.

Ráno sme sa vydali do Florencie. Autom na okraj, potom vláčikom do centra. Už z diaľky bolo vidieť dominantu - Cattedrale di Santa Maria del Fiore, piaty najväčší chrám na svete. V rámci šetrenia sme neboli ani dnu, ani hore odkiaľ musí byť úžasný výhľad. Niekoľko krát sme sa aspoň prešli okolo. Potom sme našli Ponte Vecchio, most s pestrofarebnými domčekmi. Dve tretiny domčekov boli zlatníctva, pôvodne dielne na výrobu šperkov spojené s obchodmi. Aj teraz sme v niektorých videli výrobu šperkov naživo.

Na miestnom trhu som si kúpil kravatu (moja úchylka, ako aj farebné ponožky) s mestským vzorom. Po celodennom chodení sme šli späť k Albertovi, ktorému sme pripravili večeru. Veľmi to ocenil po príchode z práce a nás hrialo pri srdiečku. Ráno sme pokračovali v ceste smerom do Pisy. Po ceste sme sa zastavili v meste s najlepším a najkrajším menom na svete...

Potom už slávna Torre Pendente. Na kraji mesta, kde sme chceli zaparkovať, bol zrovna nejaký trh, milión ľudí, ale pri jednom strome som dokázal auto vopchať. Dvadsať minútová prechádzka do centra, dokázali sme dokonca aj zablúdiť. Miesto s azda najväčším zoskupením amatérskych fotografov na svete pohltilo aj nás. Dlho som veru triedil fotky odtiaľto. Obzreli sme si vežu z každej strany a s ambíciou ísť hore sme sa k nej približovali. Rad asi na 2 hodiny nás však vyviedol z omylu.

Po obede sme sa teda aj s týmto mestom rozlúčili a začali smerovať na sever. Dlhá story ohľadom ďalšieho ubytovania. Ale skrátene: našiel som chalana , ktorý mi ubytko ponúkol. Francesco. Kúsok od Cinque Terre, čo bola naša ďalšia zastávka. Uprostred ničoho, poľná cesta, cez les a polozbúraný most. Mala nás tam čakať jeho rodina (on nie je doma) a asi 20 ľudí, ktorým poskytovali ubytovanie. Nie ako nám, cestovateľom. Ale ľudom bez domova, bývalým väzňom. Mal som predtým riadny rešpekt, hlavne kvôli Nike, ale cez jednu skutočnosť som sa tam rozhodol ísť. A nemohol som spraviť lepšie. Nakoniec perfektné prostredie, super ľudia. Dokonca sme tam našli aj jedného Slováka, ktorý po 11 rokoch mimo rodnej krajiny ťažšie nachádzal správne slová. Spali sme priamo vo Francescovej izbe, jeho mama, hoc nevedela ťuk anglicky, bola veľmi milá pani. Prichystali nám večeru aj raňajky, dokonca nám dali darčeky do cesty, „z vlastní zahrádky".

Ráno poprchalo, ale to nás neodradilo na ceste k farebným domčekom, len sme v batohoch vymenili pršiplášte za plavky. Obrovská chyba. Nestihli sme prísť ani po prvú stanicu a už bolo slniečko vonku. Mám dojem, že lístok na vlak sme mali len tam a späť bez prestupov, ale vždy sa zo staníc nejako vymotali že sme stihli pozrieť 3 mestá. Najvzdialenejšie MonterossoalMaree, , Manarolu a Riomaggioree. Úchvatné pohľady na domčeky postavené takpovediac v a na skalách. Čulý ruch všade na okolo, hlavne v čase obeda. Ľuďom kúpajúcim sa v mori sme teda riadne závideli. Dá sa sem dostať autom, loďou, pre nás bol však najvýhodnejší vlak.

Ďalšie miesto na trase malo byť Miláno. Alessandro, Alberto aj Francesco nás však od toho odrádzali. Ak nechceme nakupovať, okrem Duomo di Milano tam nie je čo vidieť. Neviem čo je na tom pravdy, ale vypočuli sme ich a rozhodli sa vyraziť k Lago di Garda. Tam som mal už niekoľko dní dohodnutý nocľah. Guido, náš dnešný hostiteľ nás navigoval do svojho mesta Saló.. Pripravil nám večeru, veľmi chutné cestoviny s pestom a zemiakmi. Keďže bol štvrtok, a vo štvrtky to v meste večer žilo, išli sme sa prejsť po nábreží. Živé kapely, hudba, tance, všetko hlučné akoby oslavovali revolúciu. Keď sme sa vrátili, Guido vraví, že ráno musí ísť do práce. Ostaneme doma sami. Opäť. Cez deň môžeme ostať ako dlho chceme, ale večer už má ďalších hostí.

Ráno sa zobudíme, krásne slnečno, Lago vidíme cez otvorené okenice priamo z izby. Dali sme si najlepšiu domácu zmrzlinu akú sme kedy jedli. Na kyselú príchuť „fica" som ale chuť nemal. Na pošte sme domov poslali pohľadnice a vyvalili sa pláž. Po polhodine začalo pršať tak sme išli „domov" najesť sa a upratať. Celý deň som hľadal ubytko a už keď sme boli zmierení s prespaním v aute, podvečer sa ozval Massimo, že prespať môžeme u neho. Okamžite sme vyrazili, bolo to v Peschiera del Garda 40 km od nás.

Podvečer sme našli jeho dom. Otvorená garáž, Massimo si čistil kolieska na korčuliach, že musí trénovať lebo ide na nejaký svetový pohár do Číny v zjazde na kolieskových korčuliach, máme prísť za dve hodiny. Okej tak sme šli do mesta na večeru. Prišli sme podľa dohody, ale to už nás Massimo smeroval k svojmu autu že ideme na večeru. My natrieskaní ako svine, ale pánko chce ísť na večeru. Museli sme, čo iné nám ostávalo. Boli sme radi aj za toto, keďže akceptoval našu „lastrequest" žiadosť, ako sa medzi couchsurfermi vraví. Ráno musel niekam odísť a tak sme usúdili, že najlepšie bude sa pobrať ďalej čo najskôr.

Verona. Mesto Rómea a Júlie. Ale aj mesto menšieho brata Rímskeho kolosea (Verona Arena) či červeného kamenného mostu (Ponte di Castel Vecchio). Jediný deň, kedy nám neprialo počasie. To dobrého cestovateľa však nemôže odradiť a tak sme nahodili pršiplášte a šli ďalej. Počas najväčšieho lejaku, kedy sme sa na asi 10 minút schovali, sme stretli párik z CZ. Ako vieme? Sandále v ponožkách 😊 V koloseu práve chystali nejaký koncert, takže dnu sa nedalo ísť. Ale aj z vonku to má svoje čaro. Nasledujeme dav ľudí vedúci k slávnemu Júliinmu balkónu. Tisíce zamilovaných odkazov na stenách, napísaných fixkou či na prilepených leukoplastoch. Nejdeme však priamo na nádvorie, ale schodmi v obchodíku sa dostávame na úroveň slávneho balkóna. Máme krajší výhľad ako 90% ľudí na okolo. To mravenisko pod nami...

(Takmer) posledná zástavka pred cestou späť na SVK bolo mestečko Montagnana, juhovýchodne od Verony. Trošku od ruky, ale toto bolo vlastné prvé ubytovanie vôbec, ktoré som mal zabezpečené. Na určené parkovisko nás navigoval Andrea, náš domáci. Prešli sme historickým centrom, kde jeho otec mal v minulosti obchod, išli na hradnú vežu, kde sa predavačka lístkov tvárila ako by sme boli prvý návštevníci v roku. Andrea nám stihol povedať aj niečo o histórii mesta, zrovna sa tu konali hradné slávnosti. Posledná noc, skoro ráno odchod domov.

O približne 22:00 mi pípa telefón. Píše Guido zo Saló: „Nie je toto vaše?" A pod tým fotka Nikinho foťáku. Teda nie jej, ale rodičov. „Nika zabijem ťa", hovorím si. Takže o hodinu skôr vstávať a šup naspäť 130 km. Lenže Guido nebol doma ale na chalupe ďalších 50 km severne naviac. Odtiaľ mi už navigácia ukázala lepšiu cestu pozdĺž západného pobrežia Lago di Garda. Nenadišiel by si si keď môžeš?! Nabrali sme riadne zdržanie, ale ani to nám nezabránilo kochať sa krásou okolo jazera. V jednej časti bolo toľko windsurferov pohromade, že doteraz rozmýšľam ako sa tam mohli medzi sebou pohybovať. Až tu sme videli cez slnečné lúče hory okolo jazera, čistá nádhera. Určite tam raz pôjdem v zime lyžovať/skialpovať. Od Bolzana nás čakala asi 11 hodinová, nudná cesta po diaľniciach až do vysnívaného Trenčína.

Bez mála 3000 km po slovenských, rakúskych a hlavne talianskych cestách. Aj keď sme videli len malú časť Talianska, máme z tripu veľa zážitkov a spomienok. Moja prvá skúsenosť ako couchsurfera cestovateľa nemohla byť lepšia. Dosť som sa toho obával, ale neprávom. Spoznali sme úžasných ľudí, vždy milých, pohostinných a nápomocných. Aj keď z časti, spoznali sme miestnu kultúru, zvyky a obyčaje, ochutnali nové jedlá. Milujem Taliansku kuchyňu a ak aj ty tak sem maž čím skôr. Takisto sme sa dozvedeli o zážitkoch iných ľudí. O tom je couchsurfing. Nie o ubytovaní zadarmo aj keď máš peniaze na luxusný hotel.