Nápad byť na Silvestra v zahraničí vo mne dýchal už nejaký ten čas, takže keď mi emailom prišiel alert na lacnú letenku do Ríma na prelome rokov, nebolo nad čím váhať. Zavolal som kamarátovi, potom druhému a do hodiny sme mali kúpených 5 leteniek. To bolo ešte v októbri a časom sa k nám pridávali ďalší ľudia až sme skončili na čísle 9. Ak by bolo možné z kapacitných dôvodov, išlo by nás asi 15.

Cez Airbnb (zľava na 30€ na prvé ubytovanie) som našiel veľmi pekný a hlavne veľký byt pre takú partiu. Výhodou bola veľká obývačka a keďže sme mali 4 dievčatá, najviac sme ocenili 2 kúpeľne. Cena po rozpočítaní na osoby bola až smiešna, tzn. 19€ / noc /hlava. Na to, že to bolo počas Silvestra, cena bola famózna.Ako to už medzi Slovákmi chodí, každý mal nabalenú povinnú výbavu, ktorú sme ešte zveľadili v Dutyfree na rozľahlom bratislavskom letisku. Samozrejme istí členovia posádky neodolali a domáca sa otvorila už cestou v aute, čo samozrejme zanechalo isté následky aj počas samotného letu. Počas letu sme sedeli rozhádzaní po celom lietadle čo však netrvalo dlho, pretože krátko po vzlietnutí sme sa pekne všetci stretli v strede lietadla v uličke, kde sa na nás sústredili všetky pohľady spolucestujúcich, ktoré boli väčšinou pozitívne.

Piazza del Popolo, Španielske schody, Fontána di Trevi, Piazza Navona

Naše prvé kroky smerovali na Námestie ľudu, teda Piazza del Popolo. Je to jedno z hlavných námestí v Ríme a je akýmsi vstupom zo severu. V strede námestia je egyptský obelisk, okolo 4 nádrže a dve fontány sú na okrajoch námestia. Po schodoch sme sa dostali nad námestie na vyhliadku v parku Pincio. Všade prítomní predavači občerstvenia v pohyblivých stánkoch si na nás zgustli, z nepochopiteľných príčin sme neboli nachystaní a museli sme doplniť zásoby.

Plynulým krokom sme sa presunuli k Španielskym schodom. Piazza di Spagna plná ľudí trúsiacich sa po priľahlých obchodíkoch, ďalšia skupina sediaca na schodoch vychutnávajúc slnečné lúče či drobnú desiatu. Vybehli sme hore schodkami ku kostolu Trinitadei Monti. Jeden z nás sa vytratil a o pár minút volal z reštaurácie niekoľko metrov od nás. Hneď v prvý deň a prvá reštaurácia, ale tu som jedol asi najlepšiu syrovú pizzu počas pobytu.

Po jedle sme smerovali na námestie Piazza di Trevi. Na Trip Advisore sme vyhliadli zmrzlináreň, dva kopčeky vyšli na 3,50 €. Moja medová bola síce dobrá, ale ostatné ovocné boli oveľa lepšie. Konečne príchod k Fontáne di Trevi. Kam sa pozrieš, tam Číňania so sprievodcom s paličkou a na nej vlajočka. Čo skupina, to iná vlajočka. Predrali sme sa bližšie a keďže legenda hovorí, že ak sa chceš do Ríma vrátiť, musíš do fontány hodiť drobné, všetci vysypali peňaženky a ponad pravé plece sa s medenákmi rozlúčili.

So zapadajúcim slnkom sa fontána začala rozsvecovať a zdala sa byť ešte viac krajšia. V úzkych uličkách sme sa pomotali, pokúpili inak lacné suveníry a presunuli sa na Piazza Navona, kde mali byť ešte Vianočné trhy. Tie síce boli, ale nami očakávané varené vínko sme tam nenašli.

Park Villa Borghese, Panteón, Castel Sant´Angelo, Ponte Sant´Angelo

Pri niekoľkých prechádzkach cez Park Villa Borghese, v ktorom sa nachádza aj miestna Zoo Bioparco di Roma, sme boli ohúrení hlavne vysokými stromami s bohatou korunou, borovice pínie. Je to druhý najväčší park v Ríme. Sú tu jazierka, fontány, cestičky, záhrady a spomínané stromy. V meste sme sa tento krát vydali okolo Panteónu, stavby zasvätenej všetkým bohom, ale vybudovanej na poctu cisára Augusta. Mal byť časťou mestských kúpeľov, ale už počas stavby z neho spravili chrám.

Ďalej sme pokračovali cez Ponte Sant´ Angelo, most s niekoľkými pouličnými umelcami vedúci ponad rieku Tiber k Anjelskému hradu Castel Sant´ Angelo. Po zaplatení vstupného (15€) sme kráčali hradom postaveným v roku 139. Medzi ním a Vatikánom je pod zemou vybudovaná krytá chodba, ktorú využívali pápeži pre bezpečný únik z Vatikánu. Na vrchole hradu je socha anjela, ktorý schováva meč. Bola vybudovaná na podnet pápeža Gregora Veľkého, ktorý anjela uvidel na vrchole hradu a predpovedal tým koniec morovej epidémie. Zo strechy je pekne vidieť večer vysvietený Vatikán, ale aj okolie.

Koloseum, Forum Romano, Palatino, Trastevere

Azda synonymum slova Rím. Pýcha a pád.Symbol moci a prestíže cisárov. Najznámejšia rímska pamiatka postavené v prvom storočí. Miesto gladiátorských bitiek, zvieracích súbojov či popráv. Niekdajšie pohrebisko, i kameňolom. Prvotne dokončené v roku 80, neskôr vylepšené. Po zákaze gladiátorských zápasov bola budova premenená na pevnosť. Neskôr slúžila ako kameňolom, z kameňov z Kolosea sa postavilo niekoľko budov v Ríme, vrátane Baziliky Sv. Petra. Pôvodná kapacita bola okolo 50 tisíc divákov.

Lístky sme mali kúpené dopredu (našťastie) a tak sme sa postavili rovno do radu len pre nás. Oproti niekoľkým hodinám čakania ľudí bez lístkov, bolo našich 15 minút zrnkom piesku na púšti. Nikto z nás nevedel, čo má čakať po vstupe do vnútra. Zbadali sme zachovalé ruiny arény. Hneď sme zaregistrovali odhalené podzemné chodby, ktorými chodili gladiátori či zvieratá pred súbojmi. Škoda, že prístup k horným poschodiam bol len pre organizované skupiny so sprievodcom, ktorého som pre nás suploval ja. Aréna Kolosea bola v rekonštrukcii, takže ani tam sme sa nedostali.

Legendárny proroctvo anglického benediktínskeho mnícha hovorí: „Rím bude existovať tak dlho ako Koloseum. Ak Koloseum padne, padne aj Rím. A keď padne Rím, padne celý svet." Koloseum zatiaľ stojí a dúfajme, že ešte dlho bude.Po návšteve Kolosea sme sa vydali k Forum Romanum. Námestie obklopené ruinami antických budov nachádzajúce sa medzi kopcami Kapitol a Palatin. Prechádzala ním hlavná rímska cesta Sacra, ktorá spájala Kapitol s Koloseom.

Večerná prechádzka mestskou časťou Trastevere bola okúzľujúca. Úzke dláždené uličky lemované starými domami, všade turisti hľadajúci tú správnu reštauráciu či bar. Mnoho obchodíkov zo suvenírmi alebo pouličných predajcov rozličných hand-made výrobkov. Jednoznačne najrušnejšia časť Ríma.

Silvester

Keď deviata členka našej party priletela ráno posledného dňa roku 2018, my sme zažívali druhé Vianoce. Doniesla nám totiž kyslú kapustu, ktorú v Taliansku nekúpite a mohli sme si ju večer vychutnať uvarenú s klobáskami a spol. Robili sme si spoločné nákupy v neďalekom supermarkete a varili si podľa možností. Cestoviny, polnočná kapustnica, novoročné rezne, rajčinová polievka či tuniak, všetko bolo top a nápady kuchárov nemali konca kraja. Mimo bytu prevládala pizza či cestoviny a samozrejme výborná káva či zmrzlina. Obľúbili sme si hlavne obchodíky kde ponúkali až 72 druhov pizze.

Nový rok sme privítali na Terazza del Pincio nad námestím Piazza del Popolo. Podarilo sa mi rozbiť šampanské, ale našťastie pouliční predavači na to mysleli a zachránili ma. Čakali sme nejaký obrovský ohňostroj, ale boli sme trošku sklamaní. Viacero menších ohňostrojov roztrúsených nad celým mestom bolo síce pekných, ale nie ohromujúcich.

Zábavu sme si spravili po svojom, držiac sa za ramená ako Česi v Nagane ´98 sme spievali „Kto neskáče nie je Slovák hop hophop!" Plánovali sme ísť na párty do baru, ale drahé vstupné 30€ nás odradilo. Samozrejmosťou bolo dlhé čakanie na taxík čo dvom z nás nevoňalo a tak sme sa vydali pešo domov 6 kilometrov. Pre predstavu, boli 2 hodiny ráno na Nový rok. Ďalší, ktorí odmietali ísť domov, pokračovali v uliciach Ríma až do rána.

Neapol, Pompeje

Jeden deň sme si vyhradili na Neapol a neďaleké Pompeje. Ani cez snahu bežať sme ráno nestihli prvý vlak. Vlak síce ešte stál, mal minútu do odchodu, ale už boli bohužiaľ zamknuté všetky dvere, takže sme museli počkať na ďalší.Na výber boli 3 druhy vlakov, rýchlovlak za 38 € jednosmerne – trvanie hodinu. Rýchlik za 24€ - trvanie 2 hodiny a osobák za 12€ - trvanie 3 hodiny, ktorý sme si aj zvolili.

Cesta prebiehala pokojne, až do momentu príchodu revízora.Niektorým z nás sa táto cesta predražila. Zabudli sme si označiť na stanici lístky a revízor sa s piatimi z nás nemaznal. Nekompromisná 50 eurová pokuta. Potom sa do sprievodcu pustil celý vozeň a tak radšej odišiel a už sa nevrátil. Ďakujeme neznámym Talianom a Taliankam.

Dvaja sme sedeli vo vedľajšom vagóne a dostali sme včas echo cez našu chatovú konverzáciu, že sa máme pripraviť na takýto počin revízora. Tak sme narýchlo kúpili cez mobil lístky zo stanice, ktorá bola vzdialená cca 20 minút od našej aktuálnej polohy za 4,70€ (skôr sa nedalo) a nervózne sme pokukovali či nás niekto nebude kontrolovať. V mieste, odkiaľ sme mali kúpený lístok sme prestúpili pre istotu o 2 vagóny ďalej a sadli si rovno pri druhého revízora, ktorý bol úplne v pohode a dali sme si na potvoru skontrolovať online lístky. Úspešne.

S meškaním a ľahšou peňaženkou sme sa vydali stredom Neapolských úzkych uličiek do požičovne skútrov podľa plánu. Cestou sme si dali famóznu prekladanú pizzu (2€). Po príchode do požičovne bol voľný iba jeden skúter a tak po dohode sme požičali dve autá a nemohli sme spraviť lepšie. Dvaja šoféri museli v sekunde zmeniť svoje zaužívané návyky v šoférovaní a museli sa prispôsobiť poviem to špecifickej premávke Neapola.

Takže zabudnúť na smerovky, všade sa tlačiť, začať trúbiť, pozerať sa neustále do všetkých spätných, či vás neobiehajú práve v nevhodnej chvíli skútre sprava, zľava alebo zároveň. Vzdialenosť 25km sme po diaľnici (2,20€ mýto) prefrčali skutočne rýchlo. Z viacero okruhov pomedzi Pompejské ruiny sme si vybrali ten najdlhší (7 hodín) s tým, že ho spravíme za polovicu. Tak aj bolo a pritom sme nevynechali žiadnu dôležitú časť. Veľký amfiteáter, menší brat Rímskeho Kolosea, desiatky domov či skameneliny ľudí zasypaných lávou zo sopky.

Počasie cez deň bolo stále super, ale cestu späť by sme dosť pretrpeli, keďže fúkal studený vietor, čo by na skútroch nebolo príjemné. Už bol podvečer, natrhali sme si voľne rastúce citróny a pomaranče a vyrazili k pobrežiu Neapola. „Užili" sme si to pár minút pri mori s výhľadom na Sopku Vezuv a to nám stačilo. Vrátili sme autá a išli naproti reštaurácii na pizzu. Pred nami vyhliadnutou bolo asi 50 ľudí, ktorí čakali v rade. Tak sme sa otočili a vstúpili do jednej na druhej strane cesty, kde nebol absolútne nikto. Vyzerala vcelku nóbl a niektorí mali pochybnosti, či nie je drahá alebo nekvalitná.

Omyl. Usadili sme sa a čašník nám po našom dlhšom výbere z mnohých pízz navrhol, že najskôr nám prinesie nejaké ich domáce neapolské špeciality a potom pizzu, ktorú sme si objednali. Po chvíľke priniesol viacero variácií pečených cestovín a pod. Pizza bola výborná, avšak po predjedle sme ju celú nezvládli zjesť, tak sme niesli domov 3 plné krabice rôznych pízz. Cestou späť sme kúpili lístky online a odpadla tak povinnosť označenia lístkov na stanici. Tento deň nám nevyšiel hneď v niekoľkých bodoch, ale nakoniec dopadol vcelku dobre.

Vatikán

Posledný deň pred odchodom sme mali naplánovanú návštevu najmenšieho štátu na svete. Ako sme prechádzali popri ozrutnom múre okolo Vatikánu opäť sme ocenili kúpu lístkov online. Dlhočízny rad ľudí po nás hádzal závistlivé pohľady, keď sme kráčali v rade pre ľudí s už kúpenými lístkami. Múzeum je hneď vedľa Baziliky svätého Petra, akurát vchod je presne z opačnej strany.

O 10 min sme boli vnútri a nasávali históriu. Niektoré z častí sú verejnosti neprístupné. Stovky artefaktov ako fresky, knihy, sochy či obrazy, všetko uložené v jednom z najväčších komplexov umenia na svete. Asi najznámejším je Posledný súd od Michelangela v Sixtínskej kaplnke. Strážnici každého upozorňovali „no photo, no photo", samozrejme, že sme si potajomky fotili. Neviem , či by som bol schopný robiť túto prácu každý deň.

Kaplnka postavená v 15.storočí patrí k turistami najviac vyhľadávaným miestam v Ríme. Je zapísaná v Zozname svetového dedičstva UNESCO. Všade bolo plno ľudí, niektorými uličkami sme sa doslova predierali myšacími krokmi. Aby sme vyšli z múzea, museli sme zdolať takéto točivé schody.

Po niekoľkých hodinách sme celý areál obišli a dostali sa na hlavné námestie, ktoré bolo úchvatne majestátne. Obrovský priestor Piazza San Pietro leží priamo pred Bazilikou svätého Petra. Tvorí dominantný priestor maličkého štátu. V strede pýšiaci sa vysoký obelisk, pod ním Betlehem vytvorený z piesku, povedľa dve fontány a desiatky stĺpov. Najviac ľudí prichádzajúcich cez Viadella Conciliazone – Ulicu zmierenia.

Je to takpovediac akt zmierenia medzi Talianskom a cirkvou spečatený zmluvou v roku 1929. Červenú kachličku na dlažbe ako označenie miesta spáchania atentátu na pápeža Jána Pavla II. sme nenašli. Príliš sme sa však pri hľadaní nepretrhli. Niektorí z nás poslali domov, alebo babičke pohľadnicu z kiosku Vatikánskej Pošty. Milý nápad.

Vozili sme sa autami, Uberom, MHD či vlakmi. Celý týždeň sme mali perfektné počasie, niektorí chodili v krátkom tričku. To len umocnilo naše očarovanie Rímom. Ako raz povedal americký herec Robert De Niro: „Taliansko sa zmenilo, ale Rím je Rím."Niekoľko krát sme išli centrom mesta a vždy sme boli nadchnutý prostredím. Atmosféru sme nasávali plnými dúškami. Všetci sme sa zhodli na tom, že sa do Ríma ešte chceme vrátiť. Možno o rok, možno neskôr, ale raz určite.