Chorvátsko. Croatia. Republika Hrvatska. V preklade: zasľúbená zem mnohých Slovákov. Pre mňa krajina, na ktorú sme sa nikdy dokonale nepripravili. Veď na čo aj, že!? Nehrozí tam občianska vojna či povstalecké nepokoje. Očkovanie a jazyková hatlanina nás tiež v tomto prípade ladne obídu. Naložme auto, ignorujme cestovku a vyrazme do končín, ktoré sú Bohom milované, ale aj zabudnuté. Chorvátsko je predsa naše! Sme si takí blízki, lokalitou, jazykom, horami. Veď Chorváti môžu krstiť naše deti. Omyl! Chorvátsko máme iba požičané, na pár dní, týždňov, kedy sa vytvorí dokonalá ilúzia, ako nás domáci milujú: za dobré správanie nám dovolia robiť to, na čo máme právo. V opačnom prípade sa stanete štvancami v zemi, za ktorú by sa dobrovoľne pobilo 80% Slovákov. My sme sa bili, aj keď sme nechceli…
Život je spontánny, netlač na pílu. Koniec júla, bakalárske štátnice úspešne za mnou, o 5 „kilov" ľahšia a o 10 „kilov" šťastnejšia natoľko, že by mi nevadila ani „dovolenka" v Somálsku. To, že sme sa rozhodli dať Chorvátsku druhú šancu (prvá bola na ostrove Brač), svedčí o tom, že bilbordy „o slovenskom mori" dostali aj nás. Išlo nás 9, na dvoch silných tátošoch. Kufre naložené makrobiotickým jedlom (cícer, šošovica, cícer) asi zacítili už na chorvátskych hraniciach. Práve fakt, že sme mali tony vlastného jedla (žiadne polotovary), neskôr spôsobil, že naši domáci – vlastniaci reštauráciu – nás moc neľúbili (prečo nám potom ukazovali tu hosťovskú letnú kuchyňu?).
Vráťme sa však na začiatok, keď to vyzeralo tak nevinne. Buďme spontánni! Neplánujme presnú lokalitu, neobjednávajme cez internet apartmány, ktoré môžu po príchode vyzerať ako podivný letný zrub. Buďme slobodní a zaparkujme autá tam, kde nám bude srdce pišťať. Už rozumiete?
Bezdomovci, Pivo, Sibinj. Vyrazili sme vo štvrtok okolo jednej ráno, aby sme sa vyhli piatkovej „tlačenke" na rozpálených letných cestách. Lepšie povedané, chceli sme vyraziť. Letná búrka sa totiž rozhodla poslať blesk práve do stromu, ktorý stál nad jedným z našich áut. Mohutný konár dopadol, našťastie, iba na kapotu, predné sklo to prežilo. Asi vás neprekvapí, že som začala pochybovať, či sa máme na cestu vôbec vydať, no kým by sme vyložili všetky veci z áut, aj by som zabudla, že sa nám nejaká nehoda stala. Takže nalodiť sa a smer: Viedeň-Graz-Záhreb.
Časová slučka: máme desať hodín doobeda a zakotvili sme v meste na pobreží s názvom Sibinj (Severná Dalmácia). Nikdy som o ňom nepočula, čo ma najviac priťahovalo. V tej chvíli však nebol čas na analyzovanie krás okolitého pobrežia. Nevyhnutne sme potrebovali nejaký apartmán, ktorý by s láskou prijal 9 ľudí s trošku väčším množstvom batožiny. Bez úspechu. V najväčšej „pekote" božej sme klopali, zvonili, prosili miestnych a začali na seba nevrlo štekať. Unavení, hladní, znechutení a svedomito kajúci sa, že už nikdy nebudeme spontánni – v hlavnej sezóne v turistickej lokalite. V takom momente by v nejakom reklamnom spote nastal zvrat (tzv. gradácia deja) a buď by prišla záchrana v podobe éterickej víly alebo by sa to otočilo v prospech pivovarského priemyslu. Sme v realite, takže sme sa rozhodli upokojiť v miestnom bare a ochutnať Ožujsko Pivo. Všetky veci ležia pred nami. Čašník vidí našu zúfalosť a dáva nám adresy, kde majú voľné apartmány. Táto „reklama" sa mi fakt páči. Už sme aj zabudli, že pivo sa ma vypiť s chuťou a bežíme na prvú adresu: penzión Katarina. Veľký dvojposchodový komplex s letnou kuchyňou a reštauráciou. Môžu nás zobrať všetkých a pýtajú iba 10 eur na osobu. Chorváti nás majú radi. Majú tu dokonca izby pre „high society" (15 eur), čo je vlastne väčší apartmán na poschodí s terasou a výhľadom na more. Vybaľovali sme sa asi pol dňa a keby sme vedeli, že tu pobudneme dva dni aj s cestou, asi by sme ostali v tom miestnom bare…
Plážový kemping, prečo nie?! Ešte v ten deň sme, prirodzene, išli pozdraviť „slovenské more", a večer sme sa, klasicky-romanticky, prešli po okolí nášho dočasného domova. No, také dokonalé to úplne nebolo. V prvom rade sme museli prejsť dosť dlhú cestu na pláž (cca 15-20 minút krkolomnými kopčekmi s nafukovačkou, „knižnicou" a zvyšnou povinnou plážovou výbavou). Cieľová stanica: pláž, bola malá a na môj vkus preplnená. Keď bol človek väčšinu času v mori, mohol zabudnúť, čo ho čaká na súši. Čo bolo ešte horšie, náš penzión sa nachádzal rovno pri hlavnej ceste, takže sme museli najskôr prejsť na druhú stranu, čo bol obdivuhodný kaskadérsky výkon. Kamióny v plnej rýchlosti, fičiace auta, ktoré sme nevideli z najbližšej zákruty, to bola naša dovolenková realita. Aby to však neznelo iba negatívne, prinášam oznam pre všetkých kempovo-pozitívnych ľudí: Pri tej malej a preplnenej pláži bola úžasná možnosť odstaviť si vlastný karavan, postaviť stan, jednoducho kempovať pod holým nebom. Presne tak, ako to mal rád Julo Satinský. V takom prípade nemusíte platiť nikomu za izbu, dávať pozor na to, či nepodpálite kuchyňu a hlavne, môžete zmeniť cieľ vašej dovolenky kedykoľvek.
Senj, Samba, Travarica! Na druhý deň nás čakala rovnaká pieseň (skôr balada), ale večer, okolo deviatej, sme sa rozhodli zmeniť svoj osud a odísť do najbližšieho mesta Senj, kde sa konal SAMBA festival. Zostava bola takáto: 4 mladí a jeden zrelý šofér, ktorý nás odviezol a vzápätí sa vrátil do penziónu medzi „svojich". Senj bolo prekrásne prístavné mesto so stredovekou pevnosťou Nehaj (symbol mesta) a s komorným námestím Mala Placa, kam sme sa dostali aj bez mapy, keďže sme išli za zvukmi samba hudby. Atmosféra bola fantastická, účinkujúci z rôznych krajín dodávali festivalu zakaždým iný nádych. Chcela som tam stáť, tancovať, tlieskať, spievať, odrazu a všetko naraz. Prítomnosť nech trvá večne. Nevedela som, kam skôr upriamiť pozornosť. Na prepracovanú ohňovú show maďarskej tanečnej školy? Alebo na vrtiace sa telá mladých nebezpečných slečien (človek by neveril, čo všetko sa dá spraviť s telom!). Nakoniec sme to otočili do príjemného prístavného baru, ochutnali „herbal rakiu" a pomaly pocítili túžbu za naším „sibinjským domovom." Nemali sme sa však auto a náš pôvodný šofér už nebol zrelý na odvoz.„What now, my love?"si vždy spievam v podobných chvíľach. Prišlo na rad stopovanie, obľúbená činnosť môjho priateľa.
Bez úspechu. „Kde sú tie kamióny, keď ich potrebujeme?" Rozhodli sme sa ísť teda pešo, po tme, o druhej ráno. Trvalo asi 20 minút, kým sme našli najbližšiu „benzínku" a spýtali sa unudených zamestnancov, či tu nie sú nejaké taxíky. Odpoveď nás nepotešila. Taxíky by aj boli, ale v takej pokročilej hodine sú všetky mimo Senj, a trvalo by tak hodinu, ak nie viac, kým by sa nám podarilo nejaký uloviť (čo sme v New Yorku?). Potom si tam niečo po chorvátsky komolili a nakoniec s úškrnom navrhli, že nás do Sibinjodvezú. Samozrejme, nie zadarmo. Takých 10 eur by mohlo stačiť, aby sme si rozumeli. Ach, nezištná dobrota, kde len teraz lietaš?
Polícia ako hrozba odveká! „Doma" na dolnej terase zvyšná posádka ešte popíjala naše vínne odrody a my sme im so zápalom rozprávali o SAMBA večeri. V tom sa rozleteli dvere, domáca pani v priesvitnej nočnej košeli (nepredstavujte si to!), s bradavkami alá Madonina slávna špicatá podprsenka, začala po nás vrieskať, že nech okamžite vypadneme spať, a keď nezalezieme do postelí (ako malí škôlkari), zavolá Políciu. Dobre sme počuli? Políciu? Nedalo sa jej absolútne nič vysvetliť, aj keď jej moja teta nahrala do kariet a začala s ňou pokojne po chorvátsky. „Madona" sa tvárila, akoby zabudla svoj rodný jazyk. Pokorne sme teda zaliezli do svojich izieb a pre istotu sme si ani nezaželali dobrú noc, veď čo keby…
Zbohom Katarina aj „Madona"! Ráno bolo spočiatku rozpačité, ale po dobrých raňajkách sme zabudli na nočný výstup našej „Madony". Ale Chorváti nezabúdajú! Pamätajte! Okolo desiatej si naša domáca doviedla ako morálnu (možno aj fyzickú) podporu svojho manžela, ktorý sa síce tváril diplomaticky a snažil sa nočný incident (aký?) vyriešiť konštruktívne, no na konci dodal niečo v zmysle, že ak nebudeme chodiť spať v normálnom čase (jeho predstava okolo deviatej večer), tak zavolá Políciu. Fakt ju zavolá!!! No BU-BU-BU na nás nikto robiť nebude. Nakoniec som teda zavelila, že máme stále dosť času zmeniť lokalitu, a že my mladí spolu so zrelým šoférom pôjdeme pohľadať niečo „normálne" a ostatní zatiaľ zbalia tie 10-ročné zásoby jedla…
Asi tak o hodinu sme celí vzrušení vyrazili – smer stále Severná Dalmácia, no o niečo južnejšie… K večeru sa nám podarilo nájsť našu konečnú cieľovú stanicu (ktorej názov ešte neprezradím), kde sme zažili také šialené veci (aj s pomocou Chorvátov), že keby som nemala okolo seba 8 svedkov, ťažko mi niekto uverí…
Rada by som teda zdôraznila jednu vec: Nemajte strach ísť za niečím lepším. Veď je predsa absurdné, aby ste sa celý rok tešili na jadranský oddych, šetrili na to nemalé peniaze a potom nakoniec odpočítavali dni do konca pobytu! V Chorvátsku je obrovské množstvo miest a apartmánov, kde vás s radosťou príjmu, čo sa pri našom druhom pokuse do bodky potvrdilo… No, o tom budem písať v mojom najbližšom článku, kde poodhalím pokračovanie našej chorvátskej cesty, teda, skôr putovania….
Autor: Ľubica Sekerková
Foto: Jozef Zima