Keď som sa plavila Karibikom, každému prístavu som vymyslela nejaký prívlastok. Cozumel bol najchutnejší, Roatán najakčnejší a Svätý Martin najkomerčnejší. Hneď po vystúpení z lode nám tu vypaľovali oči farebné drinky z hlučných barov a trblietavé šperky. Ešteže sa za každou masou fotiacich sa turistov, za každými akciovými hodinkami, ukrýval nejaký lokálny kútik, ktorý ma presvedčil o tom, že ostrov má aj kopec svetlých stránok, histórie a príbehov.
Jednou nohou v Európskej únii
Stretli sa Francúz a Holanďan. Takto nezačína vtip, ale miestna legenda o rozdelení ostrova. Podľa nej to boli pešie preteky zástupcov francúzsky a holandsky hovoriacich komunít, čo rozsúdili, v akom pomere sa územie medzi ne rozdelí. Súťažiaci sa stretli na pobreží, potriasli si rukami a vydali sa opačným smerom okolo ostrova. Tam, kde sa opäť stretli, sa nakreslila hranica. Ostrov sa podelil v pomere 40:60 v prospech francúzskej strany. Hovorí sa, že výsledok ovplyvnil alkohol, ktorým sa pretekári posilnili. Francúzovi dalo silu víno, Holanďana spomalil gin Jenever. No Holanďania tvrdia, že Francúz utekal.
Bez ohľadu na to, či je úsmevný príbeh pravdivý, o malý ostrov sa delia 2 štáty. Juh je autonómne územie Holandska, sever je súčasť Francúzska. Hranice sú len formalita, ľudia voľne prechádzajú tam a späť. A všimneš si ich iba vďaka značeniu. Medzi štátmi sú drobné rozdiely v kultúre, jedle, architektúre. Odlišné majú i predpisy. Francúzske sú prísnejšie. Upozornil nás na ne hundrajúci vodič. Hneď za hranicami si zapol pás a tretíkrát prehrabal priehradku, aby sa uistil, že má doklady. Veľký pozor si dával na rýchlosť a semafory.
Francúzska časť proste patrí do Európskej únie, ktorej tvrdá ruka siaha až na ďaleký ostrov. Dostaneš sa sem, ako občan EÚ, len na občianku? Jasné, pokiaľ vstúpiš a vystúpiš z francúzskej strany. Holandský Sint Maarten, kde je letisko, súčasťou EÚ nie je. Slováci sa tu bez víz môžu zdržať 90 dní. Potrebujú pas platný aspoň 6 mesiacov a spiatočnú letenku.
Turisti z Philipsburgu
Obe krajiny majú svoje metropoly, ktoré sú ako dvojčatá s rozdielnym otcom. Holandský Philipsburg je poameričtený a komerčný. Najlepšie ho vystihnú jeho turisti, ktorých sú plné ulice. Tu totiž kotvia výletné lode. Občas sa ich v prístave zišlo aj 7. Ich pasažierov hneď oslepili obchody so šperkami a elektronikou a bary s farebnými nápojmi. Dominujú prístavu a mestu, kam vedie promenáda a vodný taxík.
Keď sa priblíži k pobrežiu, a ty zazrieš zátoku v plnej kráse, pomyslíš si, že si z turistického pekla von. Bohužiaľ. Pobrežie a pláže sú krásne, no turistické. Posiate slnečníkmi, barmi a reštauráciami, ktoré nenadchnú výzorom, ani chuťou. Navyše, kedysi ospalé mesto je dnes karibský nákupný raj s desiatkami obchodov. Majú všetko, čo ti napadne, šperky, hodinky, oblečenie, elektroniku, a za bezcolné ceny. Skús sa v tom chaose na chvíľu zastaviť.
Ak sa dobre pozrieš, v zmätku a virvare americkej angličtiny, nájdeš pár zastrčených uličiek. A v nich ukrytý vraj najmenší bar na svete. Vlastní ho exot pohoďák Juggie, ktorého múdrosti visia pri modrom pulte na zošúverenom zdrape. Pod ním sú asi 4 stoličky. Všetky sú večne plné turistov, ktorí si tu užívajú pohodu v tieni podprseniek. Juggie im robil barmana a zabávača. Ponúkal likér z guavaberry, zo zvláštneho ovocia z kopcov, ktoré je súčasťou kultúry ostrova. A rád si pri tom pokecal.
Hrdinovia z kruhového objazdu
Juggieho obľúbenou témou boli výletné lode. Smäd turistov je jeho živobytím. Vypytoval sa, z ktorej (každý z inej) sme prišli. Podpichoval nás, aby sme sa doťahovali, kto má lepšie jedlo a lacnejšie výlety. Ešte radšej rozprával o ostrove. A o sochách v kruhových objazdoch, ktoré odkazujú na výnimočné udalosti a osobnosti. Nenájdeš tu komunistických pohlavárov, poctu dostali ľudoví hrdinovia. Obľúbený je vodič autobusov Tata, ktorý bol známy svojou železnou disciplínou. Do školy vozil celé generácie detí, vrátane dnešných štátnikov.
Veľkej úcte sa teší i One-Tété Lohkay. Podľa legendy to bola mladá otrokyňa z plantáže, ktorá sa vzbúrila a ušla. Majitelia plantáží ju chytili a priviedli späť. Za trest a ako varovanie ostatným otrokom, jej odrezali prsník. Zmrzačenie, vtedy bežné, ju nezlomilo a utiekla znova. Žila sama v kopcoch, často kradla jedlo z plantáží, aby prežila, ale bola slobodná. Jej odkaz dnes šíri socha, ktorá nesie zväzok cukrovej trstiny. Keď sa na ňu pozrieš z blízka, uvidíš jej zdeformovanú hruď.
Do minulosti ťa vezmú i „Zberači soli". Súsošie piatich sôch za Philipsburgom ukazuje, ako sa spracovávala. So soľou je spätý osud celého ostrova, ktorý prví osadníci nazvali Soualiga, krajina soli. Z bohatých ložísk dlhé desaťročia úspešne ťažili najmä Holanďania. Každý rok vysielali z prístavov stovky lodí, po okraj naložených bielym zlatom na predaj, no nedokázali takto uživiť celý ostrov po celý rok. Soľný biznis nakoniec skončil. Ostrov sa stal bezcolným, čo prilákalo obchod a neskôr turistov, dnes hlavný zdroj príjmu. Chodia obdivovať i pamätník, ktorý pripomína, že na soľných poliach dreli ženy, deti, seniori a slobodní občania z celého ostrova, aby si zarobili na skromný život.
Lietadlá z Maho
Ak vyrazíš z prístavu v Philipsburgu, „Soľníkov" neprehliadneš. Ukážu sa ti i cestou k pláži Maho. Na ostrove Svätý Martin niet známejšieho miesta. Práve tu, oddelené od pláže iba plotom a úzkou cestou, je letisko. Má smiešne krátku pristávaciu dráhu, kvôli ktorej večne bojuje o titul najnebezpečnejšieho letiska sveta. Je to miesto, kde zažiješ nezabudnuteľné pristátia. Či sedíš v lietadle, ktoré sa „rúti" k zemi, alebo na pláži. Gigantické stroje sa vynoria zdanlivo od nikadiaľ a v sekunde ti preletia tesne nad hlavou.
Tých veľkých už bolo menej, no dopĺňali ich desiatky menších prúdových lietadiel, ktoré prelietavali takmer nonstop. Pristávania boli parádne, no hádam ešte väčšie grády mali vzlietnutia. Najmä v momente, keď bol prúd vzduchu štartujúceho lietadla taký silný, že spôsobil piesočnú búrku. A odfúkol netušiaceho diváka do vody. Prúd vzduchu využívali niektorí magori adrenalínoví nadšenci na surfovanie na plote. Držali sa oplotenia a viali ako vlajky. Keď sa neudržali, čakalo ich tvrdé pristátie.
Croissanty z Marigot(u)
Protikladom bláznivej pláže Maho je mesto Marigot. A celá francúzska strana. Je divokejšia, nie do počtu vypitých kokteilov a DJov v baroch, ale do prírodných krás. A má lepšie jedlo. V Karibiku ti ponúkne chuť Francúzska. Zatiaľ čo Philipsburgu dominujú Johnnycakes, Marigot pečie voňavé croissanty. Miesto lacných obchodov tu stojí malinký trh domácich. Bez veľkého počtu veľkých lodí v zátoke Marigot sa zase ľahšie darí zachovať atmosféru tichšej francúzskej obce. Nemá akciu, ale má pútavú architektúru.
Saint Martin ti ukáže tradičné kreolské budovy. Pestrofarebné domy zdobené dekoráciami vyrezanými z dreva. Postavili ich tak, aby odolali silným hurikánom. Majú 2-3 poschodia a miestnosti maximálne 3x6 metrov. Nie všetky prežili posledný hurikán, ktorý sa vybúril najmä na francúzskej strane. Irma spôsobila veľké škody a stopy po nich ešte nestihli zmiznúť. Stále vidno plachtou prekryté alebo „voľne pohodené" poškodené budovy. Vysokú prioritu pri oprave dostali tie, ktoré slúžia cestovnému ruchu. Bez peňazí turistov by nebolo z čoho opraviť domy obyvateľov izolovaného ostrova, ktorým vrásky na tvári pridali i ceny materiálu.
A normy, pravidlá, nariadenia a prísne pracovné predpisy na francúzskej strane, ktoré spomaľujú obnovy. Francúzi, hlavne tí, ktorí sedia za rokovacími stolmi na druhej strane oceánu, sa skrátka riadia heslom: „Pomaly ďalej zájdeš". A hlásajú, že im neunáhlená rekonštrukcia vydrží dlhšie než Holanďanom, ktorí už majú obnovených a otvorených oveľa viac hotelov.
Autor a foto: Jana Kristeková
Web: https://lodouposvete.sk/