Počuli ste už o Dharamshale? Tibeťania ju volajú aj Dhasa, podľa svojho hlavného mesta Lhasa v Čínou okupovanom Tibete. Dharamshala sa nachádza v Indii, v prekrásnom hornatom štáte Himachal Pradesh. V jej vrchnej časti, presnejšie v McLeod Ganj, sídli tibetská exilová vláda a žije veľká komunita Tibeťanov. Do Dharamshaly sa dá pricestovať napríklad autobusom z Díllí, najviac spojení je večer z tibetskej kolónie Majnu-ka-tilla. Pre nás bola Dharamshala zastávkou na trojtýždňovej ceste severnou Indiou. V čase príchodu sme už mali za sebou neskutočnú túru v Ladakhu, pobyt v slávnom indickom lyžiarskom stredisku Manali a nezabudnuteľné dni v Toshi, mystickej dedine v podhorí Himalájí. Dharamshala v nás evokovala predstavu príjemného oddychu v závere strastiplnej, ale úžasnej cesty severnou Indiou. Spánok a poriadnu sprchu sme potrebovali už hneď po príchode do Dharamshaly. Prečo? Mali sme za sebou nezabudnuteľný nočný presun indickými cestami, kde zdolanie 300 km vzdialenosti trvá bez mihnutia oka aj 24 hodín. Cestovali sme klasickými štátnymi autobusmi s miestnymi cestujúcimi a zažili tak veľa silných emócii každého druhu...
Cesta...
V natrieskanom polorozbitom autobuse sa nám našťastie ešte ušlo miesto na sedenie, a to rovno vľavo od šoféra (v Indii sa jazdí vľavo). Nohy som celou cestou mala neprirodzene pokrčené na prístrojovej doske autobusu a vlasov sa mi dotýkali visiace časti pestrofarebnej výzdoby predného skla. Pri každej zákrute som zozadu aj zboku odolávala náporu natlačených stojacich cestujúcich. Cestu som prežila v omámení z dymu santalovej vonnej tyčinky, ktorú šofér po dohorení vždy šikovne vymenil. Často sme sa kvôli kolóne hýbali krokom, čo predstavovalo príležitosť pre okoloidúcich obchodníkov. My sme sa neodvážili, ale väčšina cestujúcich pokojne vyskočila z autobusu, kúpila si občerstvenie a opäť nastúpila do „rozbehnutého" autobusu. Cez otvorené okná a dvere k nám prúdil prach z ciest, ktorý sa miešal z dymom tyčinky a vôňou indických jedál.
Osadenstvo autobusu tvorili lokálni obyvatelia – väčšinou celé rodiny, bohatší Indovia z veľkých miest, ktorí sa do hôr chodievajú na pár dní schladiť a my dvaja. Zrazu sme prudko zabrzdili v strede cesty, šofér rozhodil rukami a začal jesť obed z obedára. Na boku cesty pred nami totiž niekto odparkoval svoje auto tak, že sme nemohli prejsť. Autobus sa jednoducho nezmestil. Z ničoho nič sa na tomto mieste objavil policajt, ktorý hneď zastavil okoloidúcich chlapov a prikázal im auto preniesť. Všetci sa veľmi snažili a my sme ich z autobusu pozorovali. Šofér dojedol a mohli sme pokračovať až do mesta Kullu, odkiaľ sme prestupovali na nočný autobus do Dharamshaly. Naše obavy, že čo budeme robiť štyri hodiny v neznámom meste Kullu sa rozplynuli. Vďaka pocitovo nekonečnej ceste sme prípoj stihli len tak-tak. 20 minútovú rezervu na nástupišti využili čakajúci cestujúci na to, aby sa s nami, vyhrkotanými spotenými cudzincami, fotili. Najskôr celá skupinka, potom zo skupinky iba dievčatá, potom iba dieťa, potom všetci osobitne.
Nočný autobus bol podobnej kvality ako denný. Opäť sme boli radi, že sme si stihli ešte vopred kúpiť lístky s miestenkami na sedenie. Asi 20 cestujúcich už nie, a tak s príchodom noci zaspali v uličke, pár Indov ležalo na mojich nohách. Z okien k nám opäť prúdil zaprášený vzduch a kŕčovito sediac, držiac si celú noc na kolenách obrovský zaprášený ruksak, som sa naplno ponorila do svojej mysle. Predstavovala som si, že cválam na koni nádhernou prírodou, kde na horizonte sa črtá oceán. Tak sa cesta dala v pohode zniesť. O druhej sme ešte museli nečakane prestúpiť a nadránom sme sa dostali do vytúženého cieľa. Naše ubytovanie susedilo s kanceláriou tibetského ministerstva zahraničných vecí. Dorazili sme k nemu o piatej ráno. Úplne zlomení sme si sadli na schody pred bránu a čakali, kým sa zobudí niekto z personálu Ram Yoga Hostel a odovzdá nám kľúčik od izby.
Dharamshala
McLeod Ganj je časť Dharamshaly. Je to malé „mestečko" obklopené horami. Samozrejme hneď v prvý deň sme zamierili do sídla Dalajlámu. Osobne sme ho nestretli, bol práve na pracovnej ceste v Salt Lake City. Celému komplexu dominoval tzv. main temple, vedľa je knižnica a tibetské múzeum. Okolie je veľmi prijemné, vzdušné so stromami a lavičkami. Na zemi boli položené drevené dosky a matrace, asi tam mnísi vonku pod strechou v noci spávajú. Tibeťanov je možné rozoznať na prvý pohľad. Sú usmievaví, milí, skromní a hrdí. Mladí muži majú nádherné črty tváre. Mnohé Tibeťanky nosia tradičné oblečenie - dlhé sivé šaty, vyzerajú veľmi elegantne. Prvýkrát v Indii som videla práve tu, ako mamy Tibeťanky používali moderné nosiče pre svoje deti. Na uliciach je veľa stánkov, kde Tibeťania predávajú svoje výrobky - šály, štrikované rukavice, ale aj modlitebné korálky a šperky. Pomedzi tieto klasické výrobky, natrafili sme aj na dva veľmi pekné, až dizajnérske obchodíky – jeden je dokonca spojený s kaviarňou na Jaginaea Road a v ďalšom, tiež na jednej z hlavných ulíc, predávajú krásne tričká organizácie „Students for a Free Tibet".
Niektorí mnísi sú mníšky
V uliciach je samozrejme veľmi veľa budhistických mníchov. Sú doslova všade. Kupujú si ovocie, stretnete ich v lekárni, dokonca sme niektorých videli kúpať sa vo vodopáde. A keď sa pozriete dôkladnejšie, zistíte, že niektorí mnísi sú ženy. Vyzerajú rovnako, vlasy majú ostrihané takmer dohola. Najlepšie je to vidieť, keď prší. Ženy, budhistické mníšky, vtedy vytiahnu pestrofarebné kvietkované dáždniky :) V Dharamshale je dosť turistov – domácich Indov aj cestovateľov zo zahraničia. Okrem magickej atmosféry tohto miesta ich sem možno privolajú aj mnohé kurzy a workshopy yogy, reiki, ayurvédy a rôznych masáží. V obchodoch a reštauráciách visí vždy fotografia usmiateho Dalajlámu. Po uliciach Tibeťania kráčajú s modlitebnými valčekmi alebo korálkami.
Náš pobyt v McLeod Ganj sme si veľmi užívali. V konečne peknom a čistom ubytovaní sme sa pomaly zotavovali a uvedomovali si všetky úžasné zážitky z uplynulých týždňov. Dopriali sme si ayurvédsku masáž, dobré jedlo, dlhý spánok, žiadne veľké presuny. Našou základňou sa stala maličká rodinná reštauráciou Lobsgang´s Four Seasons Cafe na jednej z hlavných ulíc, na Jogiwara road. Miesto mali radi domáci aj turisti a bolo takmer vždy plné. Hrala tu krásna tibetská hudba a každé ráno ležal pred dverami ten istý psík. Skamarátili sme sa s majiteľom a jeho dvoma dcérami a chodievali k nim pravidelne na raňajky aj večeru. Sestry sa už narodili v Indii, starí rodičia ešte v Tibete. Prezradili nám, že sa už viackrát stretli s Dalajlámom a v McLeod Ganj sa im žije celkom dobre. Varili výborne, ponúkali tibetské jedlá, ich špecialitkou boli plnené knedličky momo, so syrom alebo špenátom. Mali aj výborné rezance so zeleninou, ryžu s tofu, osviežujúci jogurtový nápoj lassi, čerstvý džús, skvelé koláče. V Dharamshale sme si výborne oddýchli, ale niekoľko výziev nás ešte stále na našej ceste čakalo.
Upierajú na nás hlboké oči, odvážnejší nás poprosia o selfie
Odlet do Dillí sme mali zabezpečený z mesta Jammu, letného hlavného mesta štátu Jammu a Kashmir. Časť päťhodinovej cesty autobusom sme absolvovali dokonca po diaľnici, autá v protismere neboli neobvyklé. Objavili sa už aj ryžové políčka. Blízkosť Pakistanu nám pripomínalo veľa vojakov a vojenských základní, v ktorých parkovali tanky. Autobus nám v Jammu zastavil na kraji cesty. Bolo desať hodín večer a v meste nefungovalo pouličné osvetlenie. Ako turisti sme tu boli úplná rarita. Nejaký dobrý človek nás tmavým podchodom priviedol na autobusovú stanicu. Našli sme voľnú rikšu a vzápätí nás obkolesilo 7 ľudí v snahe pomôcť nám.
Adresa hotela bola pre nich neznáma, pokúšali sa tam dokonca zatelefonovať. Keď nás vodič rikše doviezol na miesto, ukázalo sa, že taký hotel neexistuje. Teda existuje, ale v celkom inom, 50 km vzdialenom meste :) Ocitli sme sa v rezidenčnej štvrti Jammu, kde sme vzbudzovali veľkú pozornosť. Dvaja „baťúžkári" v meste kam zahraničný turista len tak nezavíta, o jedenástej večer v horúcom pekle a v problémoch. To Indovia musia okamžite vyriešiť! Boli úžasní. Vybavovali, telefonovali, hustili do vodiča rikše a doniesli nám na tácke 2 poháre vody na osvieženie. Nakoniec sme sa s nimi vo veľkom štýle rozlúčili a rikšou sme sa viezli na rušnú ulicu, kde sme si našli ubytovanie.
Zjednali sme cenu a šli sa do mesta navečerať. Táto veta znie úplne inak ako situácia v skutočnosti. "Do mesta" znamená vyjsť pred polnocou pri 33°C na tmavú ulicu, nájsť jednu otvorenú pouličnú vývarovňu, prechádzať okolo postávajúcich miestnych ľudí, ktorí vás chcú pozdraviť, a pre ktorých ste rarita roka. Čeliť hmyzu, vidieť švába či potkana. Podobné je to ráno. Keď hľadáme miesto na pokojné raňajky, upierajú sa na nás zo všetkých strán tie ich hlboké oči, odvážnejší nás oslovia, aby si s nami urobili selfie. Na počudovanie v Jammu vo veľa stánkoch nemajú čaj, ale majú pivo a whisky. Je už pomaly štyridsať stupňov, a my sme miestna atrakcia. Nakoniec skončíme na veľmi povážlivom mieste.
Vstupujeme do hotela s reštauráciou. Vnútro veľkej miestnosti je zatemnené tak, aby ani najmenší paprsok ostrého slnka neprenikol dovnútra. Na plafóne sa psychadelicky točilo 8 ventilátorov a všetci upierali pohľad na nás. Bolo to miesto (diera), do akého by sme na Slovensku nevkročili, tu sme si však v prijemnom chlade pokojne vychutnali raňajky. Na letisko v Jammu sme prišli 4 hodiny pred odletom, v čase obeda. Jediní turisti. Zamestnanci letiska sa nás hneď opýtali, či sme obedovali a či máme dostatok vody. To sme mali, avšak sadnúť sme si kam nemali, pretože maličké letisko bolo plne obsadené, z toho asi 90 percent cestujúcich tvorili vojaci.
Delhi Haat
Posledných pár hodín v Indii sme strávili kde inde ako na indickom trhu v Díllí. Navštívili sme špecifický bazár Delhi Haat, ktorý je vybudovaný špeciálne pre turistov, ale v tom dobrom slova zmysle. Nájdete tu krásne tradičné veci z rôznych kútov Indie, ceny sú skôr fixné a prostredie je veľmi príjemné a pokojné. Najlepšie je prísť na Haat podvečer, kedy sa rozsvietia svetielka v celom areáli. My sme naše posledné rupie investovali do jedla a toto bolo to najlepšie miesto na spoznanie doposiaľ nepoznaných chutí. Mnohé štáty Indie tu majú svoje mini reštaurácie, kde varia svoje tradičné jedlá. Nájdete tu tak kuchyňu Keraly, Goa, ale aj Sikkimu. Symbolicky sme tak na záver výletu vlastne precestovali celú obrovskú Indiu, najmagickejšiu krajinu na svete.
Katarína Géčová, ktorá píše o cestovateľských čerešničkách na blogu www.ceresne.com a ešte častejšie na FB https://www.facebook.com/ceresne.na.mape