Keď sa povie Vietnam, mnohým sa hneď vynorí obrázok magickej Dračej zátoky. My sme tento prírodný klenot úplne obišli. Vybrali sme sa do Saigonu a odtiaľ smerom na juh. Zistiť, že i táto strana rozľahlej krajiny má čo ponúknuť. Oveľa viac, ako sa dá za desať dní stihnúť. Inšpirujte sa výberom pár miest a aktivít, ktoré musíte v tejto časti určite Vietnamu vyskúšať. Aby ste „pochopili" krajinu a užili si jej rozmanitosť.

Delta (snáď nekonečnej) rieky Mekong

Bola jedným z miest, na ktoré som sa vo Vietname strašne tešila. Nakoniec ma Mekong krásou neočaril. Obrovská rieka má hnedastý odtieň. A trochu páchne. Je ale pokladom. Hlavne pre domácich. Spolu s celým regiónom, známym ako Cuu Long (9 drakov), je domovom obrovského množstva rôznych živočíchov. A poľnohospodárskym zázrakom. Vietnamská ryžová miska, pri ktorej sa darí i kokosovým palmám, ovocným sadom a cukrovej trstine.

My sme sa do regiónu za ryžou nevybrali. Skôr sme hľadali typický obrázok Vietnamu - deti sediace na chrbte byvola. Tie nám unikli. Videli sme „len" hlavy v klobúkoch vykúkajúce zo smaragdového mora. Vysmiatych trhovníkov, ledva viditeľných za stolmi plnými ovocia. Khmerských mníchov prechádzajúcich pri ceste a okolo farebných pagod. Mladých aj starých Vietnamcov veslujúcich bludiskom kanálov.

Lode sú v delte hlavným dopravným prostriedkom. Previezli nás labyrintom riek, bažín a výnimočných ostrovov. Jednému dominujú ovocné stromy, a to najlepšie z ich „produkcie" sme mohli ochutnať. Na ďalšom nás vítali včelári - medom priamo z plastu a chutným medovým nápojom. Inde sa z kokosu vyrábajú cukríky a zmrzlina. Kvôli čokoládovým by som sa tam vrátila. Alebo čerstvým rolkám, ktoré sme si ušúľali na poslednej zastávke. Všetko to znie dosť turisticky, no napriek tomu sme na ostrovoch strávili zábavný a príjemný deň.

TIP: K Mekongu sme si rezervovali organizovaný výlet. Spätne sa mi to nezdá ako najlepší nápad. Neskôr som sa na blogoch dočítala, že miestnou dopravou sa tam dostanete aj po vlastnej osi. A jednoduchšie sa tak vyhnete najväčšiemu náporu turistov.

Po stopách vietnamskej vojny

60. až 80. roky. Éra Hippies a vojny vo Vietname. Priamo sa nás nedotýkala, naša krajina v nej nebojovala. (Starí) rodičia ju poznajú zo správ, mladšie ročníky z amerických filmov. Vo Vietname spomienky na ňu neblednú. I v podobe pamätníkov, sôch a múzeí. Tie vojnové sú hádam v každom väčšom meste.

My sme si vybrali War Remnants Museum v Saigone. Kedysi sa volalo Múzeum čínskych a amerických vojnových zločinov. Aj dnes skutočnosti miestami zobrazuje jednostranne. Prechádza rôznymi etapami dlhej a zničujúcej vojny, ukazuje jej vplyv na ľudí. Občas až príliš vizuálne.

Vyniká surovosťou. Brutálne sú práce fotografov zabitých v priebehu konfliktu na oboch stranách. Experimentálne zbrane ako flechette a broky naplnené malými šípkami. A skaza, čo po nich ostala. Ale najmä fotografie ukazujúce následky chemických útokov i bombardovania. To je pohľad len pre najsilnejšie žalúdky.

Tunely Cu Chi

Azda nekonečná sieť podzemných tunelov, rozťahaných pod celou krajinou, slúžila vojakom Vietkongu. Mali v nich základne bojových operácií. Úkryty a obytné priestory. Komunikačné a zásobné cesty. Nemocnice, sklady potravín a zbraní. Teraz sú obľúbenou atrakciou. V areáli Cu Chi sme sa dozvedeli o ich histórii. Mohli sme do nich nahliadnuť a preplaziť sa nimi. Dnes už bez obáv, že by sme pár dní nemohli vyliezť. Nehrozil nám ani nedostatok vzduchu, potravín a vody. Nešírili sa nimi choroby. Ani mravce a iná jedovatá háveď.

Celý areál Cu Chi je ako historický „zábavný park". Okrem možnosti vliezť do tunela sme si v ňom prehliadli typy primitívnych a poriadne krutých pascí. Ochutnali jednoduché jedlo bojovníkov Vietkongu. A za extra poplatok vypálili niekoľko rán z M16 a ľahkého guľometu.

The Coconut Tree Prison (Väznica Phu Quoc)

Ďaleko od Saigonu, na zatiaľ nie veľmi známom ostrove Phu Quoc, vyrástla počas francúzskej koloniálnej vlády väznica. Francúzi do nej, v snahe posilniť si pozície, zatvárali svojich odporcov. V tom čase mala kapacitu 14 000 väzňov. Neskôr sa dostala do rúk Vietnamskej republiky. Držali tu vojakov Vietkongu a Severného Vietnamu.

Hoci sa priestor väznice nezmenil, zavretých v nej bolo viac ako 32 000 väzňov, niekedy dokonca 40 000. Po skončení vojny sa z väznice stalo národné dedičstvo a turistická atrakcia. Zlákala a zaujala autentickými priestormi so strážnymi vežami a ostnatým drôtom. Celami, v ktorých sú figuríny dozorcov a väzňov. Ani toto miesto si neodpúšťa brutalitu. Dokazujú ju nástroje mučenia, ukážky pokusov o útek tunelovaním a ich trestanie, i neslávne „tigrie klietky."

Za (budhistickými) mníchmi

Komunistický Vietnam nemá k (akejkoľvek) viere najvrúcnejší vzťah. Oficiálne je ateistickou krajinou. Nie je ako Thajsko, kde sa na každom kroku potkýnate o nejaké sošky a chrámy. To ale neznamená, že sa tu s náboženstvom nestretnete. Stačí len vedieť, kam sa za ním vybrať.

Mramorové hory

S budhizmom je spojený jeden z najkrajších kútov Da Nangu. 5 nevysokých kopcov z vápenca a mramoru. Sú pomenované po živloch a ukrývajú mnoho tajomstiev. Odhalili sme ich stúpajúc na vrchol. Skúmajúc zákutia sme narazili na svätyne, bohoslužobné miestnosti a farebné pagody. Toľko, že sme nemali šancu preliezť ich všetky. A mnohé jaskyne. V niektorých našli domov sochy Budhov. V inej sme objavili strmé a poriadne úzke „schodisko" (skôr kopu šutrov, čo nejako drží pokope). Viedlo k vrcholu a k parádnym panoramatickým výhľadom.

Aj Mramorové hory už objavili turisti. Preto tu nechýbajú stánky s občerstvením, ani mini trhovisko plné mramorových suvenírov. Predražené náramky nie sú veľmi špeci, ale obrovské sochy Budhov, z oblasti preslávenej kamenárstvom a sochárstvom, stoja za pohľad.

TIP: Hory sú prístupné nedlhou jazdou na skútri z Da Nangu. Vyhraďte si na ne cca 4 hodiny. Najlepšie v skorších hodinách, v horúčavách bývajú poriadny zaberák.

Lady Budha

Z druhej strany Da Nangu sa do diaľky pozerá Lady Budha. Je vysoká 67 metrov a podobne ako Big Buddha z Phuketu je viditeľná hádam z každého kúta Da Nangu. Akoby „opretá" o horu hľadí na more. A na terasu, z ktorej sme mali čo fotiť (bolo by toho viac, ak by nebola decembrová tmavá obloha a hmla).

Najvyššia budhistická socha Vietnamu sedí vo „dvore" pri Pagode Linh Ung. Okolie pripomína obrovský, udržiavaný park. Z pred chrámu sme sa s otvorenými ústami dívali na sochoradie a bonsaje staré desaťročia. Všetka tá zeleň, stromov, pagod a oblúkov, v kombinácii s bielymi sochami rôznych tvarov a veľkostí vytvorili ozaj magické miesto.

TIP: K soche je to z Da Nangu len pár kilometrov. Cesta je síce kľukatá, ale stále ľahko zdolateľná na skútri. Počas jazdy pri pobreží sa vám naskytnú úžasné pohľady, ktoré vás zlákajú zastaviť. Napríklad pri pláži, kam chodia domáci rybári a pramálo turistov.

Mỹ Sơn, vietnamské Angkor Wat

Asi 40 km od Da Nangu leží Mỹ Sơn. Za čím sa tam oplatí ísť? Za kultúrou a trochu ošarpanými ruinami. Mỹ Sơn je hinduistický chrámový komplex, asi najdôležitejší v juhovýchodnej Ázii. Zapísali ho i do Zoznamu UNESCO. Postavili ho ľudia Champa už 4. storočí. Len sa im vypomstila voľba materiálu. Drevené stavby zlikvidoval požiar. Tie, čo vybudovali na ruinách, boli z lepšieho materiálu, ale tiež nedopadli najlepšie. Zachovalé pozostatky chrámov boli úkrytom Vietkongu a cieľom amerického bombardovania. Ostali po ňom viditeľné krátery.

Nálety prežilo 18 z 70 štruktúr. Dnes ich rekonštruujú podľa dokumentov francúzskych učencov. Ale nejde im to najlepšie - moderné tehly kričia. Sú čistejšie a zreteľne odlišnej farby. Napriek tomu sú chrámy parádne. Svedčí im i prostredie. Ležia v údolí, obklopené horami, pokrytými hustou džungľou. Navyše zatiaľ patria k menej turistickým miestam Vietnamu.

TIP: Pri hlavnej brány je parkovisko (a pri ňom jediná reštaurácia, kde výborne varia), od chrámov vzdialené asi 2 km. Zdoláte ich pešo alebo elektrickým vozidlom premávajúcim od múzea až po chodníky vedúce k chrámom. Tie sú prírodné a vedú jednosmerne cez obnovené skupiny chrámov.

Chrám Vinh Trang

Sme objavili blízko Mekongu a mestečka Mỹ Tho. Tichý budhistický chrám je jedným z najväčších a najznámejších v oblasti. Hoci bol dvakrát poškodený - francúzskymi kolonistami a prudkou búrkou, ani sme si to nevšimli. Pagodu obnovili do pôvodnej nádhery. Je zmesou čínskeho, vietnamského a angkorského štýlu. Jej krása ešte viac vyniká obklopená kúzelnými záhradami starých stromov a bonsajov, spolu s ktorými sa odráža na jazere medzi leknami. Okolo neho i pomedzi stromy vedú chodníky, kde sme prechádzali a užívali si pohľad na „rodinku Budhov", vrátane vysmiateho tučka, ktorého sa pre veľkosť nedalo prehliadnuť.

Za chuťou a farbami Hoi an

Hoi An je asi to najturistickejšie, ale i najkrajšie, čo táto časť Vietnamu ponúka. Malebné a farebné mesto pri ústí rieky Thu Bon už pár rokov robí spoločnosť Mỹ Sơn -u v Zozname UNESCO. Je veľmi dobre zachovalé a ukazuje, ako vyzeral obchodný prístav v juhovýchodnej Ázii v časoch dávno minulých. V stavbách, ale tiež v uliciach sa snúbi jedinečná zmes vplyvu domáceho a cudzieho.

Klenotom je staré mesto odrážajúce sa na rieke. Plné úzkych uličiek, kde stoja japonské obchodné domy, čínske chrámy i dávne čajové sklady. Ich architektúra sa veľmi pekne zachovala. Vnútri už ale budovy nie sú tým, čo bývali. Našli sme v nich bary, hotely, cestovné kancelárie.

I veľké množstvo krajčírskych obchodov. Remeslá sú spolu s architektúrou tým, čo sem ľudia chodia obdivovať. Za pozornosť stojí tiež kuchyňa, spájajúca storočia kultúrnych vplyvov. Preto sú v Hoi An obľúbené krátke kurzy varenia. My sme nevarili, za to sme sa poriadne najedli v jednej maličkých z reštaurácií, ktorú tvorili jediný dlhý stôl.

TIP: Hoi An leží 45 km od Da Nangu. Mestá spája verejná doprava, ale ľahko sa sem dostaneme i na skútri. Ak si pred cestou skontrolujete, či máte natankované.

Autor a foto: Jana Kristeková
Web: https://lodouposvete.sk/