Kamarát mi asi rok pílil uši s výletom do Užhorodu, že tam bol už štyrikrát a ako je tam super a lacno. Dlho som mal iné cestovateľské plány, ale na jún sa mi uvoľnil víkend tak som prikývol. Pridali sa k nám ďalší dvaja kamaráti a tak sme mohli začať plánovať. Pozeral som nejaké pamiatky, centrum, historický skanzen, chceli sme ísť aj na výlet do neďalekého Mukačeva. Príchodom na miesto sa ale naše plány zrútili ako domček z karát.

Dosť cestujem aj z práce a preto som si neuvedomil, keď som 2 dni pred odchodom šiel do hlavného mesta na Čínsku ambasádu vybavovať víza, že keď som im tam nechal svoj pas v utorok na týždeň ďaleko sa asi nedostanem. Napadlo mi to až po návrate doma. Samozrejme sa strhla spŕška „pochvál" na moju adresu, že načo sme to mesiac plánovali, hotel zabookovaný, dovolenky vybavené. Séria telefonátov na ambasádu s dušičkou vybavenia expresných víz do druhého dňa nepomohla. Vybavil to až email...

Medzitým sme bezplatne zrušili zabookovaný hotel Užhorod, inak by sme museli platiť plnú sumu s tým, že na Ukrajine predsa aj lastminute musí byť za facku. Zariadil som sa ako som mal a vo štvrtok som teda šiel pre pas už zbalený. Lenže po ceste sa ozval ten kamarát, ktorý toľko s výletom naliehal, že nemôže nájsť pas. Skoro ma vykotilo, resp všetkých. Už sme s ostatnými uvažovali či pôjdeme do Varšavy, Krakova, Viedne či Budapešti. Nakoniec ho ale pol hodinu pred deadlinom pre štart do Užhorodu našiel a tak sme síce so stresom, ale predsa mohli vyraziť. Ubytko sme bookli tesne pred odchodom ešte o Euro lacnejšie 😊

Chalani sa pozbierali do auta a mňa mali vyzdvihnúť pri mojej práci. Šiel som im trošku naproti aby trafili, počkal som ich pri jednej krčmičke. Samozrejme sme si na to, že vôbec niekam ideme museli pripiť. Keď sa krčmár dozvedel kam ideme, povedal aby sme mu tiež jednu Ukrajinku doviezli 😊Takýmto výletníkom vraj ešte nenalieval.

Po asi 5 zastávkach na čerpačkách s veľmi slušným medzičasom cez celé Slovensko sme konečne prišli na hraničný prechod Veľké Slemence, ktorý slúži iba pre peších. Chceli sme totiž nechať auto na hraniciach na parkovisku 100 metrov pred hranicou a do Užhorodu si zobrať taxík. Keď sme prišli sme do obce, kde nebolo ani živáčka, pred parkoviskom už bola ceduľka s nápisom Zatvorené.

Oukey, tak sme asi 15 min hľadali vhodné miesto pre parking v obci až sme zo zúfalstva zastavili Kaliho chlapcov na terénnom autíčku, ktorí sa na nás vyjavene pozerali, že čo tu o tomto čase a kam vlastne ideme. Veľmi slušne nám vysvetlili, že priechod otvárajú až o 8 ráno. To šokovalo aj Mira, ktorý si od ostatných vyslúžil nepublikovateľné spŕšky slov. Tak šup severne do Vyšného Nemeckého (35km). Pre vysvetlenie dôvod prečo sme chceli ísť cez Veľké Slemence bol ten, že tam prejdete za 2 minúty cez hranicu, zoberiete TAXI a za 20 minút ste v Užhorode. Zatiaľ čo prechod Vyšné Nemecké trvá niekedy kľudne aj 7 hodín. V Nemeckom sme zaparkovali auto a vydali sa smerom k hranici.

Lenže hneď prvý nás okríkol, že peši sa tadiaľto nedostaneme. Po emočnom výleve sme oslovovali ľudí v rade áut kto by nás zobral dnu cez hranice. Súhlasné pokývanie hlavy sme dostali až od Ukrajinca Ivana, ktorý sa vracal z práce z Čiech domov na víkend. Slušnou češtinou nám rozprával ako to funguje, že musíš dať colníkovi 5 eur do pasu aby „nerobil problémy". Podľa Mira, ktorý tu bol viac krát, však netreba nič dávať, ale keďže sme nechceli robiť napriek plne naloženému Ukrajincovi (aby si ho neodstavili nabok) tak sme mu urobili radosť. Tak aj bolo a po dvoch hodinách v kolóne asi 7 áut sme boli na ukrajinskej strane. K hodinkám pripočítavame hodinu naviac, kvôli časovému posunu.

Ivan nás doviezol až do hotela, neviem načo, ale vymenili sme si s ním čísla. V hoteli sme zbadali otvorené dvere na bare a tak akonáhle sme hodili ruksaky do izby, celí natešení sme šli na jedno. Bolo síce po záverečnej, ale prevádzkovateľ, Maďar hovoriaci po slovensky nám nalial. Dali sme sa do reči, podozvedali sa ďalšie veci ako čo beží. (Napr. počas pobytu sme si všimli veľa áut so slovenskými, českými a maďarskými EČV. Vraj sú to takmer všetko Ukrajinci ktorých vyjde lacnejšie kúpa jazdenky na SK značkách, ako kúpiť auto na ukrajinských číslach. Pre porovnanie žigulák na ukrajinských číslach stojí 2000€ a VW Polo z roku 2002 na SK číslach stojí 2500€. A prepis zo SK na UA je vraj veľmi drahý. CZ autá sú zas pracujúci v CZ, ktorí sa rátajú na tisíce). Po hodine debát prišiel jeho bratranec Edo. Policajt pracujúci v Ľvove po dlhej dobe na dovolenke. Stôl sa zapĺňal a postupne sme odpadávali ako palivové nádrže raketoplánu v stratosfére .

„Ráno" po prebudení sme šli rovno na obed. Keď sme vyšli pred hotel stál tam Edo. Keď nás zbadal pýtal sa kam ideme. Dvakrát sme mu hovoriť nemuseli a už nás bral že nás zvezie do reštiky na svojom Bentley. Ok, hovoríme si. Keď sme prišli ku starému rozgajdanému Chrysleru z roku asi 2000, zneisteli sme či je v poriadku.Keď sme však pozreli na ukrajinský vozový park, tak s obomi prižmúrenými očami to na miestne pomery aj bolo BentleyJ „ Sadajte do Bentley!" Sadli sme. Cítili sme každú jednu jamu alebo kamienok na ceste. Pustil ale ukrajinské disko naplno a tak sme boli ako praví kolotočári. Priviezol nás do reštaurácie svojho známeho, ako sme usúdili po vrelom objatí s majiteľom. Sadli sme za stôl, všetci listovali čo si dajú jesť. Po odložení jedálnych lístkov pristála na stole fľaša vodky. „To asi nebude naše", hovorí jeden z nás. „Ale bude!", ohriakol ho Edo.

Tu sme vedeli, že všetká naša nádej ísť na druhý deň do Mukačeva v tomto okamihu zhasla. Pýtali sme sa na situáciu na Ukrajine, platy, miestne pomery a o všetko, čo nás zaujímalo. Edo vravel, že ľudia sa ho často pýtajú odkiaľ má na ukrajinské pomery taký majetok a jeho odpoveď nás dostala do smiechu na dobrých 15 minút: „ Ta...Boh dal!". (Policajt v Kyjeve si zarobí v prepočte 700 €. Avšak ľudia v Zakarpatí napr. učiteľ zarobí cca 200 €.). Neskôr sa k nám pridali Edovi kamaráti, dvojičky hrajúce na trumpety v miestnej filharmónii. Merčiakovci sme ich volali.

Najedli sme sa veľmi dobre, veľa a lacno, ale riadne aj vypili. Pri chvíľke nepozornosti majiteľ reštaurácie zobral Erikovi telefón a sám sebe napísal recenziu 😊 V rámci prechádzky cez mesto sme sa aj s Merčiakovcami zastavili v Irishpube. Hneď som si obľúbil drink „Zelený mexikánec", ktorý s nami pila aj obsluha, pekné dievky. Neskôr nás Merčiakovci zobrali na prechádzku mestom, napríklad na miestny hrad, kde sme trošku po chillovali.

Večer sme zavítali do centra na dve pivká. Miro mal dohodnuté stretnutie s Nasťou, Ukrajinkou pracujúcou pre slovenskú firmu, ktorú poznal z minulých návštev. Meškala asi pol hodinu. Po príchode do baru Apriori sa čudovala čomu sa čudujeme, veď pre Ukrajinky je pravidlom meškať a chlap to má strpieť. Neskôr sme stretli podobnú partiu Slovákov ako sme my a tak sa rozprúdil kolotoč, kde vod(k)a tiekla potokom. Každý z nás prišiel na hotel v inom čase. Skončilo to v duchu hesla dobrý gazda donesie domov ...

Na ďalší deň prekvapivo nikomu nebolo zle a vybrali sme sa na „rýnek". Klasický trh ako v Poľsku plný všetkého možného od kompresora cez oblečenie po dvere s kukátkom až k miešačke. Niektorí mali naozaj naoko kvalitný tovar, avšak boli to fejkyväčšinou z Turecka. Pár tričiek sme si predsa len kúpili, kde nás o všetky majetky porobil jeden obchodník, ktorý to perfektne medzi nami zmanažoval. Sám povedal, že kto komu požičia a ešte si aj sám z našich peňaženiek vydal. Skvelé!

Cestou späť sa mi splnil sen v Užhorode, vyhliadli sme si ten najhrdzavejší žigulák. Sedel som vpredu a keď som si šiel dať pás vodič ma okríkol, že čo robím, to sa tu nerobí.Dnes sme sa chceli konečne dostať do vychytených podnikov – Panorama a Kontrabas. Vyšlo nám to na rozdiel od včera, po super obede v reštaurácii na brehu rieky Uh sme si hodili šlofíka a pripravovali sa na večer. Ak sa u nás hovorí, že nemusíš sa obzerať za peknou ženou, lebo oproti ide ďalšia, tak tu išli oproti rovno tri.

Za celé 3 dni som nevidel jedno dievča, ktoré by sa mi nepáčilo. V klube pri tancovaní pomer 20 báb a 3 chalani. Nie zlé. Vlastne skvelé. To boli všetko také neuveriteľné šupy, že také sme ani na ulici akosi nestretávali. Bohvie kde sa tam vzali. Ako čas plynul, slabší jedinci opäť odpadávali a tak ako je zvykom kluby zavreli tí najvytrvalejší korheli. Konverzácia v spoločnom chate by určite nadchla nejedného sympatizanta humoru (nepublikovateľné).

Posledný deň sme sa konečne všetci stretli aj na raňajkách, veď by sa patrilo. Nemali sme sa už kam ponáhľať, a tak v obchode na rohu sme kúpili suveníry (liter vodky za 3,50 – tej kvalitnej z ktorej nám ráno nebolo zle- Kozacka rada). Taxíkom (opäť žigulák) nás doviezol na hranice, kde sme opäť museli nájsť niekoho, kto nás prevezie. Našťastie sa čoskoro našli dvaja chalani, ktorí išli za robotu do Čiech. Sem by som hneď poslal všetkých odporcov EÚ.Napriek zážitkom v Užhorode sme boli radi že vlastníme SK pasy. Na hranici sme však čakali viac ako 4 hodiny. Slimačie tempo colníkov nás dostávalo do varu (viď Erik na fotke nižšie). Nič iné ako čakať a hrešiť nám však neostávalo. Po prechode sme dali chalanom nejaké drobné a išli sa naobedovať v Košiciach o 17:00 😊Pre poopičnéúzkostné stavy za volantom sme sa museli prestriedať a úspešne sme dorazili do Trenčína.

Ceny v Užhorode: Na Ukrajine sa platí hrivnou, 1€ = 30,5 UAH. Teda kto si pamätá SK koruny je to veľmi jednoduché prerátať ako keby na koruny (30,126). Určite sa dá lacnejšie vyžiť, avšak my sme navštevovali vychýrené podniky. Ubytko v hoteli Užhorod ***17€/noc aj s raňajkami; hlavné jedlo s polievkou v kvalitnej reštaurácii 4€; benzín 0,9€/liter, vstupné na párty 4€, vstupné na zámok 1,3€, Taxi 1,8€ (5km); Pivo 0,9€, vodka 0,7€, zelený mexikánec 1,7 €, muaithai 3€... Prepáčte, iné suroviny sme moc nekupovali...

Pozitívne ma prekvapilo jedlo, kde boršč, solyanka a rôzne podoby chutili veľmi dobre. Takisto hotel Užhorod bol v poriadku, izby štandardne vybavené, raňajky pestré, bar otvorený takmer nonstop za veľmi prijateľnú cenu.Ženy krásne, krásne oblečené a milé. Návrat do čias socializmu (teda asi) kde je všetko lacné, na cestách Lady, Volgy, Žiguláky, nekonečné čakanie na hraniciach. Pre mňa to bol zážitok, ktorý si budem dlho pamätať (ok nie všetko).Ak aj nie ste práve naklonený návšteve Kyjeva, Ľvova alebo Černobylu, Užhorod stojí za to. Nemáme moc fotiek pamiatok, ale za to máme nevšedné príbehy s domácimi.